Náš Strach Z Lásky

17.

„To máš tak Ginny, niektorý ľudia si myslia že ich nikto nikdy nepochopí a svoju bolesť budú navždy držať v sebe." Povedal mi Hagrid na to všetko čo som mu povedala o mne a Dracovi čo sa stalo za posledné týždne. „Nerozumiem tomu Hagrid. Chcela som mu predsa len pomôcť." Rozhodila som rukami a odpila som si z čaju. „Vieš, všetci ste boli len deti, keď sa vám stalo veľmi veľa zlých vecí a Draco...bol bohužiaľ ten ktorému za to bolo len krivdené pretože bol predurčený na to aby bol zlý. Bol len chlapec ktorého najväčší problém mal byť blížiaci sa test z elixírov a metlobal nie to či ho rodičia poženú pre Voldemorta aby mu slúžil a podieľal sa na vražde jeho spolužiakov. Na druhej strane mal byť sám, okrem rodičov nemal kam ísť nemal za ním kto stáť, bol úplne bezmocný." 

Vďačne som Hagrida objala a vedela som že má pravdu. Bola som taká hlúpa. „Čo mám teraz robiť?" Opýtala som sa zlomene a zase sa mi chcelo plakať. Zaborila som si tvár do dlaní a tesák do mňa začal šťuchať ňufákom aby som ho škrabkala za uchom. „Dokáž mu že ho chápeš...cítila si sa predsa podobne spomínaš? V prvom ročníku, ako na tebe potom všetci hľadeli po tom čo sa stalo v tajomnej komnate. Nebola to tvoja vina no aj tak ťa vinili." Pripomenul mi, načo som vlastne aj zabudla. Prešlo toľko rokov a ja som mala pri sebe toľko ľudí vďaka ktorým som na to prestala myslieť. „Asi by som už mala ísť stmieva sa a ja sa musím dostať do Rokvillu aby som sa odmiestnila domov, keďže nečakám že Draco na mňa počkal s autom." Povedala som sarkasticky a odložila som riad ktorý som umyla. 

„Podľa mňa ho tvoje slová veľmi zasiahli a je možnosť že šiel premýšľať." Áno asi o tom že ma už nikdy nechce vidieť. „Kam chodil premýšľať keď ste ešte chodili do školy?" Opýtal sa ma Hagrid a ja som nemala najmenšie tušenie aká by mohla byť odpoveď. „Pre Dumbledora Ginny kam chodila premýšľať polovica školy?" Opýtal sa neveriacky a podal mi čerstvo upečenú sušienku. „Do astronomickej veže." Povedala som nezaujato a z chuti som začala jesť. „No tak vidíš. Buď budeš mať šťastie a bude tam alebo budeš mať skvelé miesto pre vlastné myšlienky." Žmurkol na mňa a priniesol mi moju starú bundu. „Neverím že ju ešte máš." povedala som ohromene pri pohľade na zelený kabát, ktorý bol kedysi môj obľúbený. „Raz si ho tu zabudla a ja som ti ho odvtedy nevrátil. Vedel som že sa ti ešte zíde." 

Vďačne som si ho obliekla. Vonku už bola zima a ja som zase bola oblečená ako na leto. Nerátala som že sa tu zdržím tak dlho. Od 16stich som až tak nevyrástla takže mi bol celkom dobrý až na tie rukávy, ale svoj účel spĺňal a to bol základ. „Rada som ťa videla Hagrid, budeme si písať." Sľúbila som pričom som ho objala. „Samozrejme ja stále píšem každému z vás." Viem že áno. Aj Harrymu, Ronovi či Hermione. „Ahoj Hagrid, ahoj Tesák!" „Ahoj Ginny!" zakričal za mnou a ešte mi chvíľu mával. Vyšla som na astronomickú vežu a nedokázala som sa vynadívať. Tohto pohľadu nebudem mať nikdy dosť. No Draco tam nebol. Nikto tam nebol, našťastie. Aspoň ako povedal Hagrid, mám priestor pre vlastné myšlienky. 

„Pôjdeme už konečne domov?" Ozvalo sa za mnou odrazu a ja som nadskočila. „Ty si ešte tu?" Opýtala som sa prekvapene. Bez jediného pohľadu na mňa sa oprel o zábradlie tak ako ja a vychutnával si výhľad. „Milujem tento výhľad." Povedal potichu. „Mrzí ma že som po tebe kričala." Povedala som previnilo ale ani ja som sa nesnažila nadviazať očný kontakt. „Mrzí ma že som bol k tebe protivný a odporný." Chápavo som prikývla a zase ostalo ticho. „Keby sme sa takto stretli v škole...asi by sme sa neospravedlňovali." Pokúsila som sa a vtip a naozaj to trochu zabralo pretože sa jemne usmial. „Asi by sme sa začali hádať. Ja by som ti povedal že si malá, ryšavá, potvora a ty mne že som slizolinský namyslený kretén." Úprimne som sa zasmiala pretože asi presne takto by to bolo. „A potom by sme sa snažili toho druhého zakliať alebo prehodiť cez zábradlie." Dodal s úškrnom.

„Ale my sme o sedem rokov v budúcnosti takže...čo budeme robiť v takomto prípade?" Opýtala som sa s malinkou nádejou v hlase a konečne som sa odhodlala pozrieť sa na neho. „No...niektoré veci sa nemenia." Povedal a naše pohľady sa spojili. „Ako to?" Nechápala som ako to myslel. Mala som predstavu ale dúfala som že nemyslel to že sa teraz pokúsime navzájom vyhodiť z veže. „Stále som kretén." Povedal a ja som si skutočne vydýchla. „Prepáč mi to Ginny. Mala si pravdu vo všetkom čo si povedala a...chcem aby si vedela....že...že...že aj mne....naozaj veľmi... veľmi záleží...na tebe." Vykoktal pričom sa snažil pozerať úplne všade len nie na mňa. Pocítila som neskutočný pocit úľavy a tepla. Bolo to najvtipnejšie ale zároveň najkrajšie vyznanie aké som kedy dostala. 

„Draco..." zašepkala som pričom som sa snažila zachytiť jeho pohľad. „Áno?" Zhlboka som sa nadýchla a pri pohľade do jeho očí som sa už nedokázala viac udržať a musela som to vysloviť. Nechcela som to začať ja. Nebola som si istá stále som mala pocit že odmietne ale jednoducho som to musela skúsiť. „Pobozkaj ma už konečne." Zašepkala som do ťaživého ticha a srdce sa mi neskutočne rozbúchalo. „Ja....nemôžem Ginny." Neveriacky som otvorila ústa a chcela som rýchlo niečo povedať ale nedokázala som zo seba vydrať ani jedno slovo. „Prepáč mi to, ja nemôžem, nemôžem ťa pobozkať." Dodal a ja som sa neveriacky odtiahla. „Mal si pravdu, asi by sme už mali ísť domov." Povedala som rázne a snažila som sa tváriť vyrovnane ale bola som ako omámená. Čože sa tu práve stalo? Naozaj som mu povedala aby ma pobozkal a on mi povedal prepáč Ginny nemôžem?!

V tichosti sme sme sa vrátili do auta. Tentokrát šoféroval Draco ja som nebola schopná ani rovno chodiť. Išli sme bez slova až dokým auto zastavilo pred mojím vchodom. „Dobrú noc." Povedala som jednoducho a chcela som vystúpiť ale on ma chytil za ruku. „Dovoľ mi to vysvetliť." Neveriacky som sa zasmiala. „Čo konkrétne mi chceš vysvetliť? Draco ja viem čo znamená, nemám o teba záujem a nepotrebujem k tomu žiadne ďalšie vysvetľovanie. Uvidíme sa o týždeň v sobotu pri ďalšej návšteve Rokfortu, s podrobnosťami ti pošlem sovu." Povedala som rázne a rýchlo som vystúpila, pričom som si vytrhla svoju ruku z jeho zovretia.