Náš Strach Z Lásky

16.

„Dámy prvé." Povedal Draco smerom k študentom a chlapci skleslo zložili ruky. „Koľkých z nás vyberiete?" opýtala sa prvá. „Koľko vás bude dobrých. Predovšetkým by som chcela začať poslednými ročníkmi aby ste o rok prípadne dva ihneď nastúpili do tímov. Samozrejme to že vás pošlem všetkých neznamená že všetci dostanete miesto. To čo bude na sústredení závisí už len od vás, poviem čo som videla a dám vám šancu, je len na vás či ju využijete." Povedala som na začiatok a potešilo ma ako ich to očarilo. „A čo ak sme dobrý ale nie sme v poslednom ročníku?" spýtala sa sklamane Asu, ktorá bola naozaj veľmi nadaná. „Takýto výber do tímov budem konať každý rok. Nabudúce možno prídeme aj s inými kapitánmi a tí si vás priamo vyberú. Ale pravidelne budeme organizovať sústredenia kedy vás bez ohľadu na vek s celým tímom pošlem na dvojtýždňový pobyt, v rámci školy, kde vás budem osobne trénovať, ukážem vám veci ktoré sa vám pri ďalšom výbere a pri zápasoch určite zídu a s tých ktorý budú chcieť urobím profesionálov. Ak ste rodený pre metlobal ja vám dám možnosť prejaviť to." 

„A čo známky? Musíme mať aj v škole dobré výsledky?" opýtal sa neisto chlapec ktorý hral ako strážca slizolinu. „Škola je vaša priorita, bez dobrých výsledkov vás nemôžem uvoľniť zo školy." Povedala som presvedčene. Bola to dobrá motivácia pre žiakov ktorý sú šikovný a múdry ale jednoducho sa im nechce. Malfoy sa odrazu uchechtol. „Nechceš im ako inšpiráciu povedať o tvojich školských výsledkoch?" opýtal sa škodoradostne. „Ja som mala dobré výsledky a to bola iná doba!" Zasyčala som nahnevane. „Neklam Ginny." Povedal s úsmevom a študenti nás pozorne sledovali a čakali na moje vyjadrenie. „Fajn, možno som nebola až taká dobrá študentka niektoré predmety mi nešli." Zase uchechtnutie. 

„Táto svetová metlobalová hviezda nedokáže uvariť jediný elixír bez toho aby pri tom nevyhodila do vzduchu polovicu miestnosti, jediné čo vie o dejinách hradu je kde je aký vhodný výklenok kde sa celé generácie chodí fajčiť a...nevyhodili ťa náhodou z veštenia asi tak....každú hodinu?" Opýtal sa uštipačne a ja som sa cítila znova ako za školských čias, mala som chuť mu vyškriabať oči! „Asi to budem musieť rýchlo vysvetliť skôr než sa mi pokúsi vážne ublížiť súdiac podľa jej výrazu." Dodal Draco ako odpoveď na môj pohľad a otočil sa konktrétne ku mne, jeho slová patrilo teraz mne, nie študentom. „Chcem tým povedať že to aký sú v hre nemá nič spoločné s učením. Ja chápem že základy by ovládať mali škola je dôležitá a podobné bludy ale pozri sa na nás. My sme ju ani nedokončili a napriek tomu ja som si urobil vysokú a ty si skvelá hráčka. Myslím že ich výsledky by mali byť dostačujúce nie excelentné, neodoprieme im možnosť stať sa úspešnými len preto že nevedia v ktorom roku na toto územie vstúpili zakladatelia alebo že nemajú páru kde by mali hľadať bezoár. Prišla si im dať šancu pre ich talent." 

Neveriacky som si uvedomila že má úplnú pravdu. Pozrela som sa na nich ako tam nedočkavo stoja pripravený urobiť čokoľvek aby sa ich sny splnili. „Dobre, máš pravdu." Povedala som chápavo Dracovi a on sa spokojne usmial. „Osobne budem prezerať výsledky každého z vás nebude na to žiadna šablóna. Ak uvidím že z jedného predmetu prepadávate ale ostatné máte na prekonáva očakávanie nebudem to brať do úvahy. Každý ste iný a podľa toho sa na to budem pozerať, my obaja." dodala som a pozrela som sa na svojho spoločníka. „Áno?" vyzvala som slizolinskú stíhačku ktorá stále ležala na posteli a unavene zdvihla ruku aby sa mohla niečo opýtať. „Vy dvaja spolu chodíte?" Vypadlo z nej a ja som cítila ako Draca vedľa mňa trhlo. „Nie!" „Nie." „Vôbec nie." „Absolútne." koktali sme jeden cez druhého a všetci sa na nás začali škeriť.

„Ehm, nie nechodíme spolu..." povedala som pokojne, „...takže ak sa môžeme vrátiť k hlavnej veci, ďalší týždeň bude hrať bifľomor a bystrohlav a výber sa týka všetkých fakúlt. Dovtedy si premyslím kam pôjdete všetci na sústredenie a aj to ktorých z vás z posledných ročníkov pošlem do profesionálnych tímov, a už na ďalší rok môžu rozbehnúť svoje vlastné kariéry." Potom sme sa rozlúčili a všetci sme opustili nemocničné krídlo. „No...bolo to pekné." Zhodnotil Draco keď sme ostali sami na chodbe. „Nechceme sa tu trochu prejsť? Veď vieš, pospomínať, pripomenúť si staré časy." Navrhla som opatrne ale Draco sa ihneď zamračil. „Nemám rád staré časy." Odbil ma zamračene a vydal sa cestou von z hradu. „Draco počkaj!" Snažila som sa ho zastaviť ale on ma nepočúval. Rýchlo som ho obehla a postavila sa pred neho.

„Draco Rokfort nebol vždy zlý. Máme aj pekné spomienky." Pripomenula som mu šeptom ale to ho nijako neovplyvnilo a neprítomne hľadel pred seba. „Musím ísť za dcérou." Odbil ma namrzene. „Aj tvoja dcéra tu bude chodiť, bude si vytvárať vlastné spomienky a bude ti o nich rozprávať. Nechceš jej pri tom hovoriť o svojich šťastných spomienkach?" Zistila som že to nebol dobrý nápad. „Nebudem sa o tom s tebou baviť rozumieš mi?" vyštekol po mne a v očiach sa mu zablyslo. „Nie Draco. Budeme sa o tom baviť, s niekým musíš nemôžeš to dusiť v sebe!" Spomenula som si na Pansynu prosbu. Nesmiem to vzdať. „Čo je teba vôbec do toho!?" Skríkol a naštvane rozhodil rukami. „Prečo sa tváriš že ťa to vôbec zaujíma aké spomienky mám pri pohľade na Rokfort?!" Neveriacky som sa mu pozrela do očí a dúfala že v nich nájdem nejakú odpoveď na túto absurdnú otázku ale kdeže. Boli prázdne a chladné. Toto dokonale vystihovala Draca Malfoya tak ako som ho poznala.

„Ale mňa to zaujíma Draco." Zašepkala som plačlivo. Od kedy som taká precitlivená? Mala som chuť sa rozplakať. Nedokázala som určiť či je taký slepý alebo sprostý že mu to nedochádza! „Prečo by malo?!" Vyštekol a to bola posledná kvapka. Naštvane som kopla do brnenia, ktoré sa v momente rozsypalo po zemi a potom som ho buchla do hrude pričom som vybuchla: „PRETOŽE MI NA TEBE ZÁLEŽÍ TY SLEPÝ DEBIL!" Po mojom kriku sa na chodbe rozľahlo ticho. Zlomene som pokrútila hlavou a odišla som preč. Nechala som ho tam stáť, kto vie možno niekam odišiel aj on, možno šiel domov. Neviem, a bolo mi to jedno. Prebehla som cez pozemok von priamo k Hagridovmu domu. Sedel na schodoch a spokojne kŕmil hypogrifa. Pripomínal mi Zobka, ktorého kedysi ukázal nám. „Ahoj Ginny!" Pozdravil ma s úsmevom ale keď videl ako sa tvárim okamžite spozornel a pozval ma dnu na čaj.