Something scary

15. (3. časť)

Pokiaľ ste nečítali prvú a druhú časť, odporúčam vám tak spraviť. Bude vám to dávať väčší význam.

Pokiaľ som chcela prežiť, tak som tu ostať nemohla. Skôr či neskôr dvere rozrazia, aj napriek tomu, že ich z druhej strany podopieram. Aké boli vlastne moje možnosti? Chcela som vôbec ďalej utekať a bojovať?

Pozrela som sa na displej mobilu a zapla baterku. Namierila som ho pred seba, ale až na druhý pokus. Na ten prvý mi skoro vypadol z ruky, ako veľmi sa mi prsty  na rukách neustále triasli.

„Doriti! Preboha!" zakričala som a úľakom nadskočila. Pri srdci ma mierne zapichalo, ako sa prudko rozbúšilo.

Od svetla, ktoré pochádzalo z baterky sa odrážal lesk očí, ktoré patrili ešte žijúcemu stvoreniu. Dolnú časť tela zahaľovala tma, kam baterka nedosvietila. Tmavé kúty miestnosti sa mi akosi zdali ešte tmavšie a hrozivejšie. A to najmä preto, lebo to stále na mňa pozeralo. Bez jediného mrknutia a pohybu. Stálo to na dvoch nohách a nemo to na mňa hľadelo. Naozaj, naozaj, prvýkrát v živote som si myslela, že sa pocikám od strachu.

Popritom sa od baterky odrážal lem kachličiek a umývadla, pohodeného za tým tvorom. Niet divu, že sa sem nedostali. Evidentne som sa nachádzala v kúpeľni, kde nebolo umiestnené okno. Alebo aspoň nie také veľké, cez ktoré by sa prepchali.

„Poď sem."

Vypleštila som oči. Nezdalo sa mi to? Vážne to na mňa prehovorilo?

Môj krik musel privolať tie príšery, a tak nebolo pre mňa prekvapením, keď bol ich dupot ešte bližšie. Nemala som na výber. Z toho pohľadu, ktorý na mňa upieral ten tvor, ma stále mrazilo až v kostiach. Ale zatiaľ sa ma nepokúsil zabiť. Zatiaľ.

Podišla som trasľavými krokmi smerom k nemu. Keď ma mal na dosah ruky, rýchlosťou blesku ma schytil za ruku a ťahal za sebou. Tak veľmi ma to zaskočilo a zároveň vystrašilo, že som akosi zabudla vydať čo i len hláska. Než som sa spamätala, stála som v polorozpadnutej vani, ktorú letmo zakrýval záves. Len tak-tak, že tam držal. Nanešťastie, vaňa sa nachádzala úplne v rohu.

V tom sa dvere rozleteli a jasne som uvidela siluety postáv, ktoré vtrhli dnu. Tentokrát by som určite skríkla, nebyť obrovskej ruky pritlačenej na mojich ústach. Svetlo baterky som pre istotu čiastočne tlmila dlaňou.

Nachádzala som sa v dosť problémovej situácii, natlačená na hruď neznámeho tvora, pričom som sa snažila čo najviac tajiť svoju prítomnosť. Hrudník sa mi prudko nadvihoval, medzitým, ako sa tie tvory pomaličky prechádzali po miestnosti. Do nosa mi udrel páchnuci smrad rozkladu a potu. Buď to bolo tými príšerami alebo kvôli tej ruke.

Prešlo niekoľko mučivých sekúnd a príšery sa postupne poberali na odchod. Keď sa pobrala aj tá posledná, ešte sme chvíľu pobudli v našom ukryte. Cudzinec sa medzičasom uistil, že budem potichu, a tak dal ruku preč. Stále som však cítila jeho blízkosť, to ako sme sa k sebe tlačili. Bolo mi to viac, než len nepríjemné.