Something scary

8. (1. časť)

S mojou manželkou Elizou to už dávno nebolo také ako predtým. Začalo to medzi nami nepekne škrípať a celé dni sme po sebe iba štekali ako besné psy. Chodili sme okolo seba ako levy v klietke, pričom tá klietka bol náš rodinný dom, ktorý už bol pre nás primalý.

Nebolo to kvôli tomu, že by sme mali deti alebo nebodaj na starosti našich rodičov. Práve naopak. Snažili sme sa o dieťa, veľmi sme ho chceli. Po druhom potrate sme zistili, že to asi nepôjde. Pár mesiacov na to, sme sa úplne odcudzili.

Nepríjemná a nepokojná situácia doma ma donútila ujsť. Aspoň na pár dni. Dohodli sme sa, že pôjdem na týždeň na chatu. Snáď sa to medzi nami nejako ukľudní a my pochopíme, že jeden bez druhého nevieme žiť. Alebo to, že nám bude samým lepšie...

Mal som namierené na chatu, ktorú sme spoločne kupovali. Bolo to v čase, keď sme boli spolu šťastní. Čakali sme na príchod nášho prvého dieťaťa a všetko sme videli ružovo. To sa zmenilo, keď prišli prvé komplikácie, a potom ďalšie a ďalšie. Až nakoniec Eliza prvýkrát potratila.

Naša spoločná cesta nás doviedla k tomu, že som teraz stál pred starou polorozpadnutou budovou. Keď sme chatu kupovali pred pár rokmi, bola v dobrom stave. Teraz z nej bola skoro iba kostra, takisto ako z nášho manželstva. Vyzerala presne ako my dvaja. Zničení časom a zlými nepredvídateľnými podmienkami.

Vyčerpaný z cesty som hodil cestovnú tašku na zem a vyvalil sa na gauči. Obával som sa, že sa gauč rozpadne, ale nestalo sa tak. To som mal prvýkrát šťastie, nakoľko to mala byť aj moja posteľ.

Po dvoch dňoch som mal zásoby pomaly zjedené, a tak som sa musel vybrať na nákup do mesta. Predtým som skontroloval správy či možné neprijaté hovory od Elizy alebo niekoho iného. Mierne sklamaný som zistil, že nič nové mi neprišlo.

Mesto bolo malé, stačilo sa prejsť pešo a mali ste ho celé prejdené. Neviem, čo nás vtedy zaujalo na tomto mieste. Ak to vôbec niečo bolo, teraz to bolo úplne preč. Možno to bolo krásne zamilovanie, ktovie.

Okolie, rovnako ako ľudia na mňa pôsobili mdlo a nepriateľsky. Pri pohľade na nich, buď ihneď sklopili zrak alebo na mňa neustále zízali. A to tak veľmi, až som cítil ich prenikavé pohľady na svojom chrbte.

Keď som sa ich snažil osloviť, nič nepovedali. Pobrali sa radšej na opačnú stranu cesty. Iní na mňa zazerali a ja som hneď vedel, že sa nemám obťažovať nadviazať rozhovor. Problém bol, že som ani za svet nevedel nájsť potraviny alebo aspoň pekáreň. Mierne podráždený som sa teda pobral smerom domov.

V celom meste vládla hmla ako za bežného jesenného dňa. Vytváralo to ponurú a možno až temnú atmosféru. Fúkal nepríjemný chladný vietor. Mal som pocit, ako keby sa ma ten vietor snažil odviať preč. Neviem, či to bolo kvôli tomu, že som sem nepatril alebo kvôli tomu, že sa usiloval ma chrániť. Vyzeralo to, že za chvíľu začne pršať. Celkovo toto prostredie sa mi začínalo páčiť menej a menej. Myslel som si, že to tu bude pre mňa niečo ako odpočinok, ale opak bol pravdou. Toto prostredie ma skôr stresovalo a znepokojovalo.