Something scary

12. (4. časť)

Pokiaľ ste nečítali prvú, druhú a tretiu časť, odporúčam vám tak spraviť. Bude vám to dávať väčší význam.

Súvislosti medzi jednotlivými javmi, sú čisto náhodné a všetky sú vymyslené.

Pripadal som si, ako ten najväčší hlupák a neschopný policajt. Nielen, že mi zobrali prípad, na ktorom som si toľké roky zakladal, ale sám som bol napadnutý a ledva som sa ubránil.

Odvtedy pred mojimi dverami stojí policajt, aby predišiel podobnej situácii. Ako vážne? Ako hlboko som klesol? Teraz som mal byť v teréne a vyšetrovať. Namiesto toho, tu ležím ako ten posledný chudák a nemám čo na robote. Asi sa z toho fakt zbláznim.

Moje ľútostivé a depresívne myšlienky ustali, akonáhle som začul rozhovor prichádzajúci z chodby. Započúval som sa a podišiel s bolestnou grimasou o niečo bližšie. Kašľať na to, že sa to nepatrí...

„...nikto s tým nič nerobí. Ako sa dá takto žiť?"

„Všetko je to chyba polície. Ľudia naokolo umierajú a tí zmiznutí, ktorí sa mimochodom našli sami, buď zabíjajú alebo za pochybných okolností umrú."

„Skoro sa bojím ísť do práce a svoje deti skoro nepúšťam na ulicu..."

Nevedel som, že sme na tom až tak zle. A to, že prirodzene obviňovali nás, tak sa im moc nečudujem, avšak, ako máme všetko toto stíhať. Nedalo mi to a vykukol som von z izby.

Moja ochranka išla pravdepodobne na kávu, pričom na chodbe sa už teraz pošepky rozprávala sestrička s pacientkou. Keď ma uvideli, sklopili zrak a pobrali sa na odchod.

„Počkajte, o čom ste sa to bavili?"

„Nevychovanec jeden, takto odpočúvať cudzí rozhovor," začala tá staršia žena z dvojice. Nad jej poznámkou som len prevrátil očami a podišiel som k nim ešte bližšie.

„Keďže vás bolo počuť na celú nemocnicu, vôbec nebolo ťažké vypočuť si váš rozhovor." Obidve na mňa zazreli a tu som si uvedomil, že takto cesta ďalej nevedie. „Poviete mi prosím, čo sa tu deje?"

Nastalo ticho, ktoré sa ani jedna nechystala prelomiť. Nemalo zmysel ich na ďalší rozhovor nútiť a pomaly som rozmýšľal, že sa vrátim na svoje miesto. Kdeže je to moje miesto? Áno, posteľ. To som dopadol...

V tom sa tá sestrička zarazila a tuho sa na mňa zahľadela s otázkou v očiach. „Nie ste vy náhodou policajt?"

Starena vedľa nej sa zaškerila a neodpustila si posmešné zarehotanie. „Nemali by sme sa na to pýtať skôr my?" Na to sa nahla ku sestričke a niečo zašepkala. Na jej smolu alebo skôr moju, som to zreteľne počul.

„Ako som povedala, tí policajti sú fakt neschopní."

„Pani, viem, že to je všetko v sračkách. Ale nezabúdajte na to, že som stále tu a že ešte stále tým policajtom som!"