Something scary

13.

„Šťastné Vianoce, drahý," šepla som pri pohľade do jeho krásnych zelených očí, v ktorých sa odrážali plamienky ohňa v kozube.

Jemne sa usmial a venoval mi bozk do vlasov. V objatí sme si užívali jeden druhého a tento magický moment sme sa snažili do najmenších detailov zapamätať. Jeho srdečný úsmev, ktorý patril iba mne mi vždy vedel vylepšiť náladu a nejakým spôsobom ma vedel aj upokojiť. Stačilo, aby mi bol na blízku a vedela som, že som v bezpečí.

V útulne zariadenej miestnosti sa vznášala výrazná vôňa ihličia, čerstvo ozdobeného stromčeka. V pozadí boli počuť poryvy vetra a malé biele chumáčiky, ako dopadajú na okenice.

Takto som si predstavovala dokonalé Vianoce. Užívať si tie najkrajšie sviatky po boku môjho milovaného v romantickej chate v okolí lesa. Všade vládlo ticho a pokoj, vďaka čomu som si na čerstvom vzduchu mohla načerpať nové sily.

Po skromnej štedrovečernej večery a výmene vášnivých bozkov sme sa pobrali na spánok. Chata mala dve poschodia, pričom na tom najvyššom sa nachádzala provizórna spálňa. Potrebovali sme si obaja trochu odpočinúť a ujsť na pár dní z dennodenného stresu, takže nám chata plne vyhovovala.

...

Začula som náraz, ako keby sa dvere prudko otvorili. Nespokojne som sa zahniezdila a pokúsila som sa privinúť k mojej polovičke. Nemohla som ho nájsť, aj keď som hmatkala snáď po celej šírke posteli. Neochotne som otvorila oči, aby som zistila, že on tu nie je a podľa chladného miesta na jeho strane postele už dlhú chvíľu.

Zababušila som sa to teplého župana a plánovala som zísť na prízemie. Už na prvom schode som sa zarazila. Vchodové dvere boli roztvorené dokorán, pričom dnu vnikal chladný nočný vzduch. Striaslo ma a srdce začalo silnejšie biť, akonáhle som zdola počula buchot a zrýchlený dych, minimálne dvoch ľudí. To som už nevydržala a bleskovo som zišla dole.

To, čo som videla budem mať do konca života pred očami. Všetko sa to odohrávalo, ako v nejakom spomalenom filme. Môj milovaný bezmocne ležal na zemi a nad ním stáli dvaja ďalší ľudia. Nevenovali mi vôbec pozornosť, sústredili sa iba na neho.

Nevedela som, čo mám robiť. Bála som sa, celým mojim telom prechádzala zmes emócii. Čo bolo však horšie, dostávala som sa do šoku. Zviezla som sa na zem a prerývane dýchala. Môj pohyb upozornil na moju prítomnosť a obaja návštevníci sa na mňa naraz otočili.

Skríkla som od čistej hrôzy. Za svetla sviečok sa mi podarilo rozoznať dve vysoké kostnaté postavy, ktoré na mňa upriamili svoje prázdne pohľady. Namiesto očí mali len čierno-čierne prázdno a ústa mali ako keby zošité, takže z nich vychádzali nesúrodé zvuky. Nemali na sebe žiadne oblečenie, čo bolo nemožné v takomto počasí. Keď sa ku mne jeden z nich naklonil, všimla som si, že sú obaja biely ako sneh. To sfarbenie mohlo byť pokojne zámerné, aby slúžilo ako kamufláž...