Something scary

11. (2. časť)

Pokiaľ ste nečítali prvú časť, odporúčam vám tak spraviť. Bude vám to dávať väčší význam. 

„Ako vám môžem pomôcť?"

Policajný strážnik si ma unudene premeriaval a popritom sa lenivo opieral o opierku stoličky. Vyzeralo to tak, že práve rozmýšľal čo si dá na obed, keďže mu pohľad sem-tam zabehol na obedové menu na papieri pred ním.

„Vec sa má tak, že jeden muž ma neustále prenasleduje, vypisuje mi a..."

„Pani," začal, pričom mi vbehol neslušne do reči.

„Slečna," opravila som ho namosúrene.

„Slečna," prevrátil očami a pokračoval, „pri všetkej úcte, myslím si, že to beriete až moc vážne. Okrem toho, nemáme dôkazy, že by robil niečo protizákonné."

Pri každom slove z jeho úst odlietavali hromady slín, sprevádzané nemotorným gestikulovaním. Pri poslednej vete si jemne prešiel po vydutom bruchu a spokojne sa na stoličke pomrvil.

Donútila som sa potlačiť úškrn znechutenia a zachovať si pomerne kamennú tvár. Aj keď by som mu po jeho poslednom prehlásení radšej jednu vrazila. Možno mi išlo o život, a vlastne som dosť riskovala, keď som sa konečne rozhodla ísť na políciu.

„Vy to nechápete, on mi vypisuje rôzne správy... a bojím sa. Neviem čoho je schopný," priznala som úprimne a podala mu mobil s tou nechutnou správou.

Prešedivený policajt si vzdychol a zabodol svoje hnedé oči do tých mojich modrých. Poškrabal sa na hlave, pričom sa mi v hlave samovoľne vynoril obraz dobre živenej opice.

„Vidím to tak, že máte ctiteľa. Mali by ste byť rada, žena vo vašich rokoch..."

„Prosím?!" zvýšila som hlas a zvraštila obočie. „Ako si to môžete dovoliť? Okrem toho, nie som až tak stará." zdvihla som sa zo stoličky a nebyť príchodu jeho kolegu, asi by som sa na neho vrhla.

Normálne som nebola taká výbušná, ale posledné dni mi dávali zabrať. Prebdené noci som už prestala rátať a moje myšlienky vždy zablúdili jeho smerom. A keď nie, tak vždy bol niekde okolo mňa. Tajne ma sledoval a ja som to už pomaly nezvládala. Ani fyzicky a ani psychicky.

„Pani, to bude akési nedorozumenie," prehovoril jeho mladší kolega.

Neuniklo mi, že pri oslovení sa starému policajtovi vytvoril na tvári potmehúdsky úsmev. To ma vytočilo ešte viac. Prekrížila som si ruky na hrudi a zamerala som sa na muža, ktorý k nám pribudol. Ešte som im obom venovala pohľad, z ktorého priam sršali blesky.

„Ak ma nájdu mŕtvu, tak vy ma budete mať na svedomí."

Otočila som sa na podpätku a vybrala sa von z policajnej stanice. Bála som sa, to áno, ale nepotrebovala som, aby ma tam niekto urážal a vysmieval sa mi. Až keď som bola vonku a úspešne odignorovala hlasy policajtov, aby som sa vrátila, mi to došlo. Dokopy som nevyriešila nič. Absolútne nič. Ten muž môže slobodne pokračovať v sledovaní, a dokonca sa ku mne môže aj naďalej priblížiť. Znova ma opantali pocity bezmocnosti a náhleho pocitu beznádeje.