Something scary

12. (3. časť)

Pokiaľ ste nečítali prvú a druhú časť, odporúčam vám tak spraviť. Bude vám to dávať väčší význam.

Niečo vo mne mi hovorilo, že ešte nie je koniec. Predtým ako zomriem, musím niečo spraviť. To, že som dokázal otvoriť oči a nadýchnuť sa, ma utvrdilo v tom, že ešte nenadišiel môj čas.

Biela miestnosť so slabým slnkom presvitajúcim cez žalúzie, zvuky prístrojov a stále neutíchajúca bolesť v ramene, mi napovedali, kde sa asi nachádzam. Dokonca, ani ten nemocničný smrad sa nezmenil. Bol som si istý, že presne taký istý bol aj vtedy, keď som tu ležal pár mesiacov dozadu, kvôli podobnej banalite.

Popritom, ako som prechádzal pohľadom po celej miestnosti, postupne mi dochádzali všetky súvislosti a posledné minúty predtým, ako som sa tu ocitol. Káva, hala, zem, zbraň... a Rob. Robert! Hneď, ako som si v mysli  vyslovil bratove meno, som sa pokúsil vzpriamiť. Čo sa mi úplne nepodarilo, keďže rana sa ešte silnejšie pripomenula a ja som namosúrene zaúpel.

Medzitým, čo som sa statočne snažil vytrepať sa z postele na rovné nohy, som asi povedal všetky nadávky, ktoré som poznal.  Uvedomil som si, že mi z rôznych častí tela vedú nejaké hadičky, ktoré som bezmyšlienkovito odpojil. Teraz sa stačilo iba zošuchnúť dole. Napočítal som do tri a s privretými očami od bolesti, som zoskočil. V momente som uvidel hviezdičky a letel som k zemi. Len-tak-tak som sa zachytil okraja postele, aby som si ešte niečo nezlomil a nerozbil držku.

Na žiadne pocity slabosti a zranenia som nemal čas. Na okrsku ma potrebovali, a taktiež som sa musel dozvedieť čo sa stalo. A hlavne, ako je možné, že ešte stále dýcham ten otrasný smrad.

Dvere sa z ničoho nič otvorili, pričom ma môj návštevník prichytil priamo pri čine. Pri mojom slávnom a aj napriek tomu, neúspešnom úteku. Skvelé.

„Čo si myslíš, že robíš? Zalez do tej postele," len čo to Frederick dopovedal, už sa ku mne hrnul so stiahnutými vráskami.

„Nemám na to čas, musím..." odmlčal som sa, pretože mnou prešla nová vlna bolesti, pričom sa mi roztriasli nohy. Kropaje potu mi začali stekať po tvári, ako som sa sústredil na kroky vpred, pridržujúc sa nábytku.

Dopadlo to tak, že som znova sedel nazlostený na posteli a neustále som Fredericka prepaľoval pohľadom. Keby som mal dosť síl, tak ho bez problémov premôžem a pôjdem si po svojom. Ale nie... on sa musí tváriť, že je moja druhá matka.

„Kde je Rob?"

„Čakal som, že sa na to spýtaš," odtušil jemne a posadil sa vedľa mojej postele na stoličku. „Predtým, než začnem, chcem ti povedať, že ma... nás to veľmi mrzí, ale..."

„Zase tie omáčky?" prevrátil som očami a následne ich znova zabodol do očí parťáka. „Povedz mi pravdu, zabili ste ho?" Nemohol som ovplyvniť môj trasľavý hlas. Vedel som totižto, že keby bol brat mentálne v poriadku, nikdy by to nespravil. Keď sa mi dostane pod ruku, ten čo to spravil, tak ho...