Something scary

12. (1. časť)

Kedy sa náš svet začal rútiť do sračiek?

Už veľmi dávno.

Kedy sa normálne hodnoty a obyčajný život stali nereálnymi?

Ešte dávnejšie.

Kedy začali ľudia miznúť?

Pred týždňom? Mesiacom? Rokom? Neviem...

Stále tých nezvestných ľudí pribúda?

Áno, som si tým istý.

A prečo s tým niekto niečo nerobí?

...

Problém je, že nevieme nájsť niekoho, kto by s tým vedel niečo robiť. Policajný zbor, ktorého som súčasťou aj ja, nemá toľko ľudí, aby vedel pokryť každého jedného človeka. Medzi tými nezvestnými ľuďmi neexistuje žiadna súvislosť. Je jedno, či sa to týka veku, pohlavia, vzhľadu, vzdelania, návštevností podujatí atď. Skrátka nič nemajú spoločné.

Nemáme nič z čoho by sa dalo odraziť a nájsť niekoho alebo niečo, čo tie miznutia spôsobuje. Podľa našich posledných záznamov je nezvestných ľudí okolo dvadsať a každý deň je ich viac a viac. Nemusím snáď dodávať, že v meste je čistá panika.

„Tak, ako veľmi je to zlé?"

Odlepil som oči od počítača, do ktorého žmúrim už celú noc. Ani som sa z kancelárie nepohol. Jedine, ak pre kávu, záchod či tú trochu jedla, ktorej som sa aj tak nedotkol.

Ako som si myslel, hlas patril môjmu parťákovi, ktorý sa konečne objavil v práci. Jeho absencia nebola jeho chyba. Totižto, má chorého otca, ktorému sa akurát teraz v noci pohoršilo. Keď sa darí, tak sa darí.

„Na stupnici od nula do desať?" prehovoril som unudene, načo som sa znova zahľadel na obrazovku. Nečakal som na jeho reakciu a sám som pokračoval, „tak povedzme, že nula je najhoršie a desať predstavuje najlepšiu možnú variantu."

Počkal som, kým sa usadí na stoličku oproti mne a venoval som mu rozospatý kyslý úsmev. „Tak pre info, nachádzame sa na úrovni mínus sto."

„Ale povedal si..."

„To je jedno, sme v sračkách a to veľkých. Nevieme nič nové. Vlastne od začiatku sme vôbec nepokročili. Ale prečo? Čo nám všetkým uniká?" zarazil som sa a znova sa začal venovať skúmaním kamerových záznamov, na ktorých boli zachytené posledné minúty zmiznutých ľudí. „Čo mne uniká?"

Počul som, ako si Frederick vzdychol a sám si zapol počítač . Zámerne odignoroval moju poslednú zašomranú otázku, pretože vedel, ako veľmi si tie zmiznutia beriem k srdcu. „Zhrňme si to. Čo vieme?"

Natiahol som sa po asi tretiu kávu v túto noc a odpil som si z nej. Nechal som už studenú horkastú tekutinu prechádzať mojím hrdlom, medzitým, čo som dal kolegovi priestor na horúčkovité premýšľanie na odpoveď k jeho otázke. Chcel som mu ešte predtým odseknúť, že to nemá význam, pretože skutočne o tomto prípade nevieme ani to veľké páchnuce hovno. Ale nechal som ho, veď pre neho bolo iba ráno.