Something scary

Špeciál

Keď je už ten strašidelný Halloween, tak som si pre vás pripravila jeden výnimočný diel. Vystupujú v ňom postavy/obludy z niektorých mojich príbehov. Nie je však nutné, aby ste ich mali prečítané. Ale asi by vám to dávalo väčší zmysel. 

Každopádne, prajem príjemné čítanie a dúfam, že sa vám bude tento príbeh páčiť.

(Jednotlivé názvy príbehov + popisy postáv nájdete na konci tejto kapitoly)

Dvere sa otvorili a na moment ma oslepilo jasné slnko. Zafúkal chladný vietor, ktorý unášal tlmené zvuky väznice. Budovy, ktorá bola mojim domovom tri roky, ale pôvodne to malo byť štyri a niečo. Za slušné správanie som teraz mohol dýchať ten upokojujúci a slobodný čerstvý vzduch.

Tak, ako bolo dohodnuté, Henry ma čakal pri aute. Postával tam s rukami vo vreckách, mierne sa opierajúc o vozidlo. Keď ma zbadal, zamával mi. Pripomínal mi šťastného psa, keď sa domov vráti pániček. Viem, že sa to prirovnanie moc nehodí. Ale môj brat proste taký bol, nikdy nespravil niečo bezo mňa.

A kvôli jeho zmiešanej a nie príliš mentálne zdravej povahe, dostal nižší trest. Odpykal si ho, potom bol chvíľu na liečení a teraz už je niekoľko mesiacov na slobode. Mal som zlosť, prirodzene, že áno. Na toho malého fagana, kvôli ktorému nás zatkli. Nebyť jeho, nikdy by nás nechytili a naše vykrádanie benzínových púmp mohlo veselo pokračovať. No, povedzme, že by nás nechytili tak skoro.

Počas toho, ako som vysedával po nociach na tej tvrdej posteli, som vždy rozmýšľal čo tomu smradovi spravím, až sa dostanem na slobodu. Čas ubiehal a ja som sa stále nevedel rozhodnúť. Zabiť ho? Nie, príliš jednoduché a otrepané. Zabiť jeho rodinu? Možno áno, ale priveľa práce.

Uzavrel som to s tým, že ho proste nechám tak. Mal som dosť toho odporného pachu a strážnych vo väznici. Nehodlal som sa tam znova vrátiť. Chcel som skončiť s tým vykrádaním, túžil som vyskúšať normálny život. S novonadobudnutou nádejou na nový život som opustil tieň budovy. Naposledy som sa otočil a venoval jej dlhý pohľad, potom som upriamil pozornosť na vysmiateho Henryho.

„Braček," úsmev sa mu ešte väčšmi rozšíril a bez ďalších slov ma objal.

Po našom malom a vytúženom stretnutí, sme obaja nasadli do auta. Vďaka bratrancovi sme mali auto zaparkované priamo pred väznicou, nakoľko Henry vodičák mať nemohol. Sám sem dnes prišiel autobusom, aj keď som mu jasne hovoril, že nemusí.

„Tak, čo je nové?" prehovoril som s miernym úsmevom. Aj napriek tomu, akú mal nevyspytateľnú povahu, strašne mi chýbal.

„Vedel si, že uniklo na internet nové video?"

S nadvihnutým obočím som sa na neho nechápavo pozeral. Video? Na čo mi je, dokelu, video?

„V jednom hoteli straší a..."