Something scary

14. (1. časť)

Nový rok, Silvester. Väčšina ľudí si myslí, že je to doba, kedy sa má oslavovať a jednoducho sa zabávať. Toho istého názoru je aj partia mojich kamarátov, ktorých poznám od narodenia. Jedná sa hlavne o Gloriu a Beth. Tylera, Beccu a Petera som spoznala až neskôr.

Každý rok trávime sviatky a príchod nového roku spolu. O tohtoročnom programe rozhodovala Gloria s Tylerom, ktorí sa spoločne zhodli na horách, v neďalekom lyžiarskom stredisku. Nie je to až také zarážajúce, keďže sa prekvapivo nové hrdličky zhodnú na všetkom možnom.

Prvý deň bol veľmi únavný, ale aj napriek tomu, sme boli nabitý energiou. Tešili sme sa, že nadchádzajúce dni strávime spolu a na nové nezabudnuteľné zážitky, ktoré pridáme do pomyselnej zbierky. A že tých zážitkov bude...

„No, ja neviem," hlesla som pri pohľade na vysoký kopec, týčiaci sa nad našimi hlavami.

Je pravda, že v lyžovaní som bola celkom dobrá, ale nanešťastie už dlhšiu dobu som na lyžiach nestála. Radšej by som si vybrala niečo ľahšie na zohriatie a až potom sa teperila na jeden z najvyšších kopcov. Moje narastajúce obavy a čoraz bledší výraz v tvári, mali v pláne kamaráti celkom z mojej mysle odohnať.

„No tak, Jane. Som si istá, že to zvládneš. Je to len menší kopec," žiarivo sa usmiala Becca a povzbudivo ma potľapkala po pleci.

„Nebuď padavka. Alebo radšej chceš ísť na zjazdovky pre deti?"

Peter si za svojim monológom neodpustil úškrn a smiech. Škaredo som sa na neho pozrela a prestala som si ho všímať. Vedela som, že jeho podpichovanie nemá konca kraja, a tak nemá význam sa s ním hádať. Radšej som svoju pozornosť presunula na krásnu scenériu.

Čisto biely sneh sa trblietal ako kryštáliky novo kúpeného náhrdelníka. Slnečné lúče príjemne hladili naše vykúkajúce tváre a dotvárali rôzne odtiene kopcom naokolo.

Vedela som, že je zle už keď som stála na lyžiach, pripravená sa zhupnúť dole. Triasli sa mi nohy, ale aj tak som sa statočne držala a tvárila sa, že je všetko v najlepšom poriadku. Chcela som sa tak trochu vyrovnať mojim vysmiatym kamarátom, ktorí boli vždy v tej najlepšej kondícii. Prinajmenšom, boli na tom lepšie ako ja.

Keď ma to bralo na jednu stranu, stále som si hovorila, vydrž to a pokús sa vyrovnať to. Letmo som prešla pohľadom po okolí a mimovoľne som hľadala známe tváre. Nikoho som z kamarátov nevidela, a keď som sa zase pozrela pred seba, bolo neskoro. Pri takej vysokej rýchlosti som sa nedokázala vyhnúť vytŕčajúcemu kameňu, ktorý som si predtým nevšimla. Pri skríknutí a dodatočnom zahrešení som padla a začula prasknutie.

Moje telo som nemohla dlhú chvíľu ovládať. Jednak, bola som v menšom šoku a jednak, rýchlosť a moja snaha o zabrzdenie, proste nepustí.

Prišlo mi ako večnosť neustále hmýriace sa zrýchlené obrazy a moje telo, ktoré sa neskutočnou rýchlosťou kotúľalo dole z kopca. Zastavil ma až bolestivý náraz do stromu, ktorý mi máličko vyrazil dych. Chvíľu som tak ležala a pozerala sa na konáre zasnežených stromov.