„Ako dobre, že nepoznáme dátum svojej smrti. Určite by sme od strachu umreli skôr."
- Valeriu Butulescu
------
V tejto zbierke nájdete moje jednodielne a viacdielne príbehy. Ukážka z prvého (Sme v tom spolu):
Pocit, že niekto za vami beží a chce vá...
Oups ! Cette image n'est pas conforme à nos directives de contenu. Afin de continuer la publication, veuillez la retirer ou télécharger une autre image.
Pokiaľ ste nečítali prvú časť, odporúčam vám tak spraviť. Bude vám to dávať väčší význam.
„Prečo si nahlásila jeho zmiznutie až po týždni?!" zabŕdol som do znudenej tváre Layly, ktorá sa rozvaľovala na gauči.
„Nebola som tu," nezaujato odtušila a presunula svoju pozornosť na svoje gélové nechty.
„Tak ty si tu nebola, ha? S kým si bola, hm?"
„Čo je teba do toho?! Uvedom si, že ja nemôžem byť za jeho zmiznutie zodpovedná, takže so mnou nehovor takýmto spôsobom. Ja nie som žiadny kriminálnik z tvojej priblblej bandy."
„Čo prosím? Čo si to povedala?" prudko som sa otočil jej smerom, pričom mi z očí sršali blesky. Keby som mohol, prepálil by som ju pohľadom, nič lepšie si aj tak nezaslúžila.
„Dobre si počul. Nezvestných ľudí stále pribúda a vy s tým nerobíte nič. Ste k smiechu!" šplechla mi bez milosti do tváre.
Aj keď táto poznámka prišla práve od nej, aj tak ma to vo vnútri zabolelo. Mala pravdu, nič sme nespravili. Nijako sme nepokročili. Boli sme k ničomu. Ja som bol k ničomu.
Nastala nepríjemná chvíľa ticha, pri ktorej sme po sebe neustále zazerali. Ani jeden neuhol pohľadom. Telá sme mali ako v kŕči, čakajúc možný slovný alebo fyzický útok od toho druhého. Keď sme sa ako-tak upokojili a temná chvíľa medzi nami skoro vyprchala, Layla sa po chvíli ozvala.
„Medzi mnou a Robertom to už nie je také, aké to bývalo. Odcudzili sme sa a vôbec sme si už nerozumeli. Musela som na chvíľu odísť a pritom som dúfala, že sa možno dáme dokopy alebo aj nie..."
A čuduješ sa? Veď stále si niekde v riti. A ktovie s kým...
Pozrel som sa na ňu, teraz už usadený na gauči čo najďalej od nej. Vpíjal som sa do jej očí, tváriac sa vážne. Chtiac-nechtiac, takto nejako som reagoval, keď som potreboval dostať informácie od nejakého zločinca alebo nespolupracujúceho svedka. A tak ako aj oni, aj samotná Layla mala dačo na rováši, keďže prudko uhla pohľadom a mierne sa jej tvár začala zahaľovať do červených odtieňov.
„Dobre, dobre. Chceš pravdu?!" vybuchla a prudko vstala. „Nemilujem ho a je mi aj ukradnutý, teraz som s Andym."
„Andy, hej? Ten tu ešte nebol," teraz som ja bol ten, čo zaťal do živého.
„O čom to hovoríš?"
„Ty vieš veľmi dobre. Sám som svojho brata pred tebou varoval, ale on si nedal povedať a pozri, kam sme sa to dostali."
Úlisne sa usmiala, medzitým čo ja som nadvihol obočie. Tušil som, že teraz príde ešte väčšia rana, ako tá predtým. A nemýlil som sa. Predtým, než stihla vypustiť svoju dávku jedu z úst, opäť sa usadila a strojene si upravila vlasy.
