Something scary

11. (1. časť)

Dni ubiehali ako voda, pričom každý jeden deň bol rovnaký. Ráno vstať, umyť sa, ísť do práce, z práce domov a spať. Všetky dni sa mi zlievali do jedného a z týždňov boli mesiace, napokon aj roky. Je pre mňa ťažké si priznať, že vo svojej súčasnej práci pracujem už tri roky. Tri roky plné úplne obyčajnej a rutinnej roboty, ktorej som mala plné zuby.

Pracujem ako čašníčka v jednej kaviarni, avšak mimo môjho bydliska. Pravdupovediac, mesto alebo skôr dedina, v ktorej bývam je strašný zapadákov. Dokonca, kvôli takej práci ako je čašník a čašníčka musím ísť do iného mesta.

Snívam o tom, že sa jedného krásneho dňa odtiaľto vyparím a budem môcť žiť v meste, v ktorom budem mať perspektívne podmienky na prácu. Na moju smolu nemám dosť peňazí a nezarábam toľko, aby mi banka dala hypotéku. Dennodenne sa pozerám na nové pracovné ponuky, ale žiadna mi nesadla. Alebo som prišla na pohovor a nezobrali ma. Moja túžba byť niekde inde a stať sa iným človekom naďalej zostávala iba mojou fantáziou.

Takpovediac som si na svoj stav zvykla, a dokonca sa z kolegýň stali kamarátky v mojej terajšej práci. Jedna z nich cestovala so mnou domov a bola v podobnej situácii ako ja. A vlastne možno horšej, keďže mala aj deti, na rozdiel odo mňa.

Zrovna sme sa vracali po dlhom pracovnom dni domov vlakom. Bola som veľmi unavená a skoro vôbec som ničomu nevenovala pozornosť. A dokonca som nedbala na to, že vlak opätovne pristavili nado raz. Aj napriek tomu, že sa ku dverám rozbehlo milión ľudí, nastúpila som medzi prvými. Sadala som si do jednej voľnej štvorky, nasledovaná mojou kolegyňou Sandrou. Posadila som sa a ako vždy som sa vyzliekala z kabáta, nakoľko už v posledných dňoch začali vo vlakoch kúriť.

Kútikom oka som zahliadla, ako sa začala tvoriť rada. Celá chodbička bola ucpatá nervózne frfľajúcimi ľuďmi, ktorí namosúrene gestikulovali. Pohľadom som našla zdroj toho, vďaka čomu bolo cez chodbičku nemožné prejsť.

Za všetok tento nepokoj mohol muž, ktorý stál kúsok od nás. Nepohnuto na nás tupo civel. Najprv som si myslela, že pozerá na niekoho iného, niekam za mňa. Čo bola prirodzene blbosť, nakoľko za mnou bola pripojená ďalšia štvorka a jediné čo mohol vidieť bola niečia hlava, maximálne chrbát.

Celkom pomaly mi docvaklo, že sa pozerá priamo na mňa. Vôbec ho netrápili ľudia, ktorým evidentne zavadzal. Jedinú svoju pozornosť venoval mne. Bolo mi to viac, než len nepríjemné. Niekde som čítala, že keď na vás človek dlho uprene hľadí, tak vás chce buď zabiť alebo sexuálne zneužiť. A práve to som si vtedy uvedomila.

Uhľa som na okamih pohľadom, na čo som zistila, že na mňa stále zíza. Bola som nejako donútená sa znova na neho pozrieť. Zdalo sa mi, ako sa pod jeho pohľadom scvrkávam a prišlo mi, ako keby pozeral rovno do mojej duše. Snažil sa odhaliť niečo, čo nie je navonok badateľné.