THE MOST SPONTANEOUS ADVENTURE

DEŇ 5 - Príbehy posledného dňa

8:00 Ráno, Hastings

Chaos. O hodinu nám z celkom opačného konca mesta odchádza vlak do Londýna. Nemáme zbalené, pokazili sme čajník a izba vyzerá horšie, ako keby sa ňou prehnalo tornádo.

Čo najrýchlejšie sme do seba nahádzali raňajky, pobalili si veci a osprchovali sa. Rozlúčili sme sa s úžasnou hosťovskou rodinou, vhupli do našich špinavých topánok a bezhlavo utekali dole kopcom, až dokým nám celkom nedošiel dych.

8:45 Ráno, Hastings

Ku vlakovej stanici je to dvadsať minút. Náš vlak však odchádza za pätnásť. Človek nemusí byť raketový vedec, aby usúdil, že to nestíhame. Dobehli sme na autobusovú zastávku, kde na nás už niekoľko minút netrpezlivo čakala Hana. Celkom zbytočne sme stratili niekoľko drahocenných minút lúštením autobusových rozpisov, no keď hodinky ukázali päť minút do odchodu vlaku a široko ďaleko sa žiaden autobus smerujúci na vlakovú stanicu neobjavil, nezostala nám iná možnosť, ako sa znova dať do behu.

9:00 Ráno, Hastings

Celkom spotení a zadychčaní sme vbehli do vlaku iba niekoľko sekúnd pred tým, ako sa s hlasným pípaním zatvorili dvere. Stihli sme to. Na smrť vyčerpaní, no plní zostatkového adrenalínu a radosti sme sa opreli o pohodlné sedadlá a sledovali, ako náš rýchlovlak opúšťa stanicu. Goodbye, Hastings.

11:00 Ráno, Londýn

Oddýchnutí vystupujeme z vlaku a so smiechom sa zvítavame s Katkou. Keďže sa nám nepodarilo zohnať žiadne lacné ubytovanie a noc strávená na ulici či v márnici nepripadala do úvahy, Katka nám ponúkla, že môžeme všetci traja prespať u nej na intráku.

13:00 Poludnie, Londýn

Po tom, ako sme si na Oxford street dopriali výborný obed sme zamierili ku Katkinmu ubytovaniu, teda intráku, ktorý bol iba niekoľko zastávok metra od najcentrovatejšieho centra Anglickej metropoly. Nevyzeral síce bohvieako, nehovoriac o tom, že Katkina izba mala sotva dva metre štvorcové, no popri márnici bolo päť hviezdičkovým hotelom naozaj všetko.

14:00 Poludnie, Londýn

Už viac ako hodinu čakáme, kým sa Katka vráti z pošty. Znudene sedíme na internátnej recepcii, popíjame free sample netradične, no zaujímavo chutiacej vanilkovej coca coly a počúvame sílený smiech anglických vysokoškolákov vychádzajúci z vedľajšej miestnosti. Krátko po tom, ako som stiahol tretiu plechovku a zamýšľal som sa nad tým, či mi tá presladená žbrnda naozaj tak veľmi chutí sa pri recepcii objavila staršia, trochu stratene pôsobiaca žena. Od vchodu zamierila priamo k recepcii, ktorú obsluhovala mladá, v tej chvíli pomerne zaneprázdnená arabka. Neznáma spočiatku pôsobila celkom normálne. Podišla k recepčnej a povedala, že si na internáte v predošlí deň zabudla kľúče. Arabka sa milo usmiala, odvetila, že sa na to pozrie a zmizla za vŕzgajúcimi dverami skladu.

V momente, keď sa recepčná stratila z dohľadu sa nevinne vyzerajúca teta niekoľko krát obzrela, spravila dlhý krok k voľne prístupným plechovkám a bez váhania hodila do svojej textilnej tašky dva kartóny plné desiatok coca colových plechoviek. Ešte raz sa obzrela, usmiala sa na nás a zmizla. Od údivu mi spadla sánka. Moje myšlienky na vanilkovú coca colu a meškajúcu Katku sa celkom vyparili. Tá žena vedela, prečo prišla. A neboli to kľúče. Bol to podfuk. Dokonale premyslený zločin. Neveriacky som pokrútil hlavou a pokrčil som plechovku. James Bond, Kim Possible a John Wick boli proti tejto žene úplný nováčikovia.

15:00 Poludnie, Londýn

Čas na sight-seeing. Vybrali sme sa k najbližšej stanici metra, kúpili sme si mapu a s nadšením sme sa vydali do centra.

Tower, Tower Bridge, nejaká divná budova čo vyzerá ako vajce, ďalšia čudná budova čo vyzerá ako cestársky kužeľ, všetko máme na dosah niekoľkých desiatok metrov. Je fascinujúce vidieť tú neuveriteľnú rôznorodosť architektúry, kultúr a ľudí. Ako správny turisti sme si spravili niekoľko úchvatných fotiek s Tower Bridgom, znova sme prechladli a za pomoci "podzemky" sme obišli takmer celé mesto, obdivujúc všetky jeho krásy, pamiatky a príbehy.

23:00 Večer, Chinatown London

Veľa ľudí tvrdí, že toto miesto je nebezpečné. Všetky veľké bitky, prestrelky a vraždy sa predsa dejú v čínskej štvrti, no nie? Teda aspoň v Amerických filmoch...

No my sme sa rozhodli, že tomuto legendami opradenému miestu predsa len dáme šancu. Koniec koncov, na ďalší deň nám odlieta lietadlo naspäť domov. Bola by škoda nechať si ujsť takú jedinečnú príležitosť.

Odviezli sme sa na Piccadilly Circus, uistili sme sa u niekoľkých okoloidúcich, že nás nepredajú na orgány a vstúpili sme do nádhernej, lampiónmi vyzdobenej a na červeno vysvietenej čínskej štvrte. Ulice boli celkom pokojné, vzduchom sa niesli príjemné vône čerstvých jedál a my sme si naplno užívali krásu prítomného okamihu. 

Prechádzali sme sa dlho do noci, aj po tom, ako svetlá vymizli z okien a väčšina ľudí sa pobrala do ríše snov. A keď sme už boli celkom unavení a spokojní, vykročili sme spoločne do tmavej noci a zmizli v tieni majestátnych budov zahalených rúškom tmy a záhady.

💬Dúfam, že sa vám tento diel môjho Travel Journal-u páčil a že ste sa pri čítaní dobre zabavili. Nezabudnite pridať koment, dať vote a follow. Pokojne mi napíšte aj na social media a povedzte o mojom denníku kamarátom.

-Tom