THE MOST SPONTANEOUS ADVENTURE

DEŇ 4 - Stratení a nájdení

9:00 Ráno, Hastings

A je to tu. Posledná ranná prechádzka po Hastingse, pokojných anglických kopcoch a prímorskej promenáde. Posledný pohľad na trblietajúce sa more, plachtiace čajky a nádherné mesto, ktoré nám stihlo za tú krátku chvíľu celkom prirásť k srdcu. Tak poďme na to.

Raňajky, topánky, bundy a kabáty. Otváram ťažké vchodové dvere, zatiaľ čo sa Patrik zaujato pozerá na vysvietenú obrazovku svojho telefónu. Vyšli sme na ulicu a zostali sme stáť pred domom. So zvedavosťou som sa pozrel na Patrika. „Povedz, že si našiel niečo zaujímavé." Môj spolubývajúci sa zasmial a podal mi mobil do ruky. Zvraštil som čelo. „Stratiť sa?" Patrik zagúľal očami, vytrhol mi telefón z ruky, čosi pripísal a vrátil mi ho. „Naschvál." Dodal, tváriac sa nanajvýš dôležito. Zasmial som sa. „Hlúpejší nápad som v živote nepočul." Nachvíľu som sa odmlčal. Vyceril som zuby do šibalského úškrnu. „Takže kedy začneme?"

11:00 Ráno, Hastings

Potom, ako sme si spoločne s dievčatami našli čosi pod zub sme sa vybrali na prechádzku. Počasie nám prialo, slnko sa na nás usmievalo a my sme si užívali krásu prítomného okamihu.

Lea navrhla, že by sme mohli navštíviť vojenské múzeum. Jej nápad sa nám pozdával. Určite bude zaujímavé oživiť si toto miesto aj kusom histórie. A keďže bolo podľa google maps toto múzeum na samotnom konci sveta, zrejme sa nám, či už náhodou, alebo naschvál, podarí stratiť sa.

13:00 Poludnie, Hastings

Zatvorené. Stojíme pred zvláštnou kockatou budovou s nápisom Museum a jeden po druhom klopeme na drevenú bránu. So založenými rukami čakáme na neexistujúcu vrátničku, ktorá by nám s úsmevom otvorila a previedla nás po veľkých sálach plných stovky rokov starých, hrdzavých a vzácnych predmetov uložených v sklenených vitrínach.

Nečinné postávanie a frfľanie sa však napokon zmenilo na ďalšie nezabudnuteľné dobrodružstvo. Za múzeom sa objavila kľukatá cestička, vedúca do hustého lesa zarasteného vysokými listnatými stromami. Po chvíli presviedčania sme s Patrikom prehovorili dievčatá, (a zrejme aj samých seba) že ísť do neznámeho, ktovie akého rozľahlého lesa je celkom rozumný a skvelý nápad.

15:00 Poludnie, Hastings

Ešte stále sa nikto z nás necíti stratený. Cez široké kmene stromov sa nám podarilo zazrieť civilizáciu a po hodine blúdenia sme stretli švédskych turistov. Nie. Takto sa to nemôže skončiť. Rozhodli sme sa, že musíme pritvrdiť. Zjedli sme čokokrekry a posilnený ich vysokou nutričnou hodnotou sme sa vybrali ďalej, do stále tmavšieho a studenšieho lesa.

17:00 Večer, ?

Okay. Oficiálne konštatujem, že sme sa stratili. No už to prestáva byť sranda. Slnko začína oranžovieť, vietor fúka čoraz studenšie a my sa ešte stále túlame neznámym lesom, v ktorom je stále väčšia tma. Zo širokých listov na nás stekajú dažďové kvapky a na podrážky sa nám začína prilepovať blato. V tomto bode sme jeden po druhom začínali prepadať zúfalstvu. Už viac ako hodinu sa točíme v kruhu. Lea sľúbila svojej hostiteľke, že do šiestej bude naspäť, Hana meškala na večeru s vegánmi z couchsurfingu, u ktorých mala dnes prespať a ja sa spoločne s Patrikom neúspešne snažím prísť na spôsob, ako sa z toho začarovaného lesa čo najrýchlejšie dostať von.

18:00 Večer, ?

Po pol hodine blúdenia v tme sme cez vysoké kríky zbadali svetlo. Predrali sme sa von z lesa a ocitli sme sa na obrovskej lúke, sledujúc prekrásny vidiecky dom stojaci na opačnej strane. Svetlá boli zažaté a znútra priam sálalo príjemné teplo. Takmer ako v rozprávke. Mal som chuť sa tam rozbehnúť, zaklopať a vojsť dnu. Sadnúť si k stolu, popíjať kakao a smiať sa s ľuďmi, ktorých som nikdy predtým nestretol. No keď som v šere zbadal strážne psy a predstavil som si, ako trávim noc v cele dočasného zadržania som si to celkom rýchlo rozmyslel.

Potichu sme sa po okraji lúky preplichtili okolo domu a po dlhej príjazdovej ceste, z oboch strán obklopenej radmi vysokých tují prišli až k rázcestiu. Stáli sme na samotnom vrchole kopca a celé mesto sme mali ako na dlani. Po ľavej strane sme videli kopec, na ktorom stála zrúcanina Hastingského hradu a napravo sa zas do výšky hrdo vypínalo niekoľko siluet kostolných veží. Najkrajší pohľad sa nám však naskytol, keď sme upreli svoj zrak priamo pred seba. Na druhej strane rázcestia, dole strmým kopcom sa tiahla stovky metrov dlhá ulica, lemovaná vysokými domčekmi, končiaca len kúsok od pokojnej morskej hladiny, v ktorej sa trblietal odraz zapadajúceho slnka. 

💬Dúfam, že sa vám tento diel môjho Travel Journal-u páčil a že ste sa pri čítaní dobre zabavili. Nezabudnite pridať koment, dať vote a follow. Pokojne mi napíšte aj na social media a povedzte o mojom denníku kamarátom.

-Tom