THE MOST SPONTANEOUS ADVENTURE

DEŇ 3 - Hastings Castle

18:00 Večer, Hastings

V žilách nám opäť začala prúdiť divoká krv. Aj napriek tomu, že sa slnko pomaly začínalo schyľovať za obzor sme sa rozhodli, že sa vydáme na drobný výlet, obzrieť si majestátnu zrúcaninu, týčiacu sa vysoko nad prímorským mestom.

19:00 Večer, Hastings

S dvoma hamburgermi v mojom žalúdku nebolo zdolávanie strmého kopca najjednoduchšie, no pohľad, ktorý sa nám naskytol naozaj stál za to. Mohutnú skalu, na ktorej je hrad postavený obklopovalo množstvo zelenkastých kopcov a nekonečných planín tiahnucich sa kam až naše unavené oči dovideli. No a na druhej strane sa zas rozprestieralo nekonečné more. Z lúky, ktorá bola kedysi hradným nádvorím sme mali všetko ako na dlani. Mesto Hastings tiahnuce sa pozdĺž pobrežia a úpätia okolitých kopcov, zapadajúce slnko, ktoré vyfarbovalo oblaky príjemnou oranžovou farbou, golfový rezort s množstvom jazierok, kamenný maják vyčnievajúci z mora a vysoké pieskovcové skaly, ktoré vytvárali okolo hradu niekoľko metrové strašidelné priepasti.

20:00 Večer, Hastings

Či už to bol adrenalín alebo naša hlúposť, prišlo nám ako skvelý nápad zahrať sa na horolezcov a trochu si poloziť po okolitých skalách. Priepasť, ktorá bola iba niekoľko metrov pod našimi nohami mala najmenej päť metrov. Musím sa priznať, ako človeku, ktorému výšky naháňajú strach mi nebolo všetko jedno. Najviac sa mi rozbúšilo srdce v momente, keď Patrik preskočil ponad priepasť a dopadol na skalu, ktorá mala sotva meter do šírky. Aspoňže z toho bola dobrá fotka.

20:30 Večer, Hastings

Stmieva sa. Pomaly prestávame vidieť jeden na druhého. Opatrnými krokmi sa vraciame naspäť, no z ničoho nič nám cestu zatarasia dvaja neznámi. Spočiatku sme sa zľakli, no po niekoľkých sekundách sme zistili, že ich prítomnosť na tomto mieste bola rovnako ako aj naša, celkom náhodná.

Pravdepodobne ani sami nemali poňatia ako sa tam ocitli. Dal by som ruku do ohňa za to, že obaja boli v celkom inej dimenzii... Jeden s lacným vínom, druhý kričiaci do starej Nokie. Proste romantika.

Nebezpečné skaly preskákali ako kamzíky, ten s vínom si dokonca ľahol na skalu tak, že mu všetky končatiny viseli vo vzduchu, priamo nad najhlbšou priepasťou. S vyvalenými očami a zatajenými dychmi sme z bezpečia lúky, na ktorú sme sa čo najrýchlejšie vrátili sledovali, čo tí dvaja magori robia. Okrem ich nepríjemného zovňajška nás celkom kvalitne vyľakal najmä obsah telefonického rozhovoru vedeného v tvrdej írštine a výrazne nad deväťdesiat decibelov. „I got two (často zaužívaná anglická nadávka, ktorú všetci dobre poznáte) men in prison you hear me?!" Nielenže bol nepríčetne nahnevaný a spitý, ako sa hovorí, pod obraz Boží, ale pravdepodobne (aspoň z toho čo sme vyrozumeli zo zvyšku rozhovoru) mal isté, celkom závažné pletky s miestnou políciou. A k okraju priepasti stál tak blízko, že by k tragickému nešťastiu stačil aj nepatrný nesprávny pohyb.

V takýchto situáciách sa dá iba ťažko povedať, ktoré rozhodnutie by bolo morálne správne. Iste, mohli sme im povedať, nech odtiaľ okamžite zlezú a nehrajú sa na pavúkov, no to na čom fičali by mohlo povedať im, aby nás nakopali a zhodili z útesu. Každopádne, spravili sme to, čo sme považovali za najlogickejšie. Zdvihli sme kotvy a čo najrýchlejšie sme odtiaľ zdrhli.

💬Dúfam, že sa vám tento diel môjho Travel Journal-u páčil a že ste sa pri čítaní dobre zabavili. Nezabudnite pridať koment, dať vote a follow. Pokojne mi napíšte aj na social media a povedzte o mojom denníku kamarátom.

-Tom