Úlomky skla

24# úlomok-Vyvrtnutá črievička

„Keby niečo, volaj, jasné?" zavrčala. Vtisla som jej bozk na líce, poďakovala som jej a vyšla som z auta.

Pomaly som kráčala ku krásne osvetlenému domu. Objala som si plecia, pretože som si úplne zabudla vziať z domu kabát, čo som sa tak ponáhľala, aby si to Lana nerozmyslela. Drkotajúc zubami som krivkala ku dverám. Vošla som do predsiene a striasla som sa, keď ma ovalilo teplo. Za veľkými dverami sa nachádzala rozsiahla hala. Preboha! Toto sídlo je ako palác a to som len v predsieni! Chcela som pokračovať ďalej za jemnou hudbou, ktorá sa ozývala z nejakého salónu, no cestu mi zatarasil muž v smokingu. Naleštené topánky žiarili ako jeho plešina.

„Slečna, smiem vidieť vašu pozvánku?" opýtal sa škrobene.

„No, ehm, pozvánku v písomnej forme som nedostala," priznala som.

„Ak nemáte pozvánku, budem vás musieť požiadať, aby ste odišli," ukázal na dvere. Otvorila som a zatvorila ústa.

„Nie, to bude asi omyl. Pozval ma Dylan Morales."

„Ak vás pozval pán Morales, ukážte mi pozvánku."

„Ale on mi nedal pozvánku!"

„V tom prípade, musíte odísť."

„Nemôžete poňho zájsť? Verím, že sa všetko vysvetlí."

„Nebudem pána Moralesa obťažovať obyčajným dievčaťom, ktoré sa chcelo votrieť na prestížny večierok a pravdepodobne všetko pokaziť!" odsekol. Zarazila som sa. Cítila som sa ako Popoluška predtým, než z nej dobrá víla urobila princeznú. Naprázdno som preglgla. 

Urobila som, čo som mohla, no Dylan sa nikdy nedozvie pravdu. Nikdy sa nedozvie, že síce som nemala vôbec prísť, pretože som si skutočne vyvrtla členok, predsa len som sa tu ukázala, no nevpustili ma dnu. Nebudem mu to môcť vysvetliť, pretože viac so mnou do styku ani nepríde. Začne sa mi vyhýbať, najviac ako sa len dá. Všetko to takmer vyšlo. Našla som šaty. Navliekla sa do topánok. Presvedčila som sestru, aby ma odviezla. Bola som tu. Ale jemu to nikto nepovie, lebo tento snob predo mnou si myslí, že som všetko prišla pokaziť a nie je ani ochotný po Dylana zájsť, aby sa to vysvetlilo. Uznávam, moje šaty nie sú najlepšie, o topánkach ani nehovorím, ale môžem ja za to? Respektíve môžem, ale o to tu teraz nejde. Sklonila som hlavu a krivkala k východu, keď sa stal priam filmový zázrak.

„Mellisa?"

Zdvihla som hlavu, rovnako aj ten plešatý muž. Dylan Morales v dokonalom tmavom obleku s bielou košeľou, na ktorej mal vrchné gombíky rozopnuté, s drahými hodinkami na zápästí, bez motýlika či kravaty, mieril priamo k nám. Jeho tvár predstavovala neskrývané prekvapenie. Prišiel až k nám a prebodával ma pohľadom. Sklonila som tvár. Líca mi horeli.

„Pán Morales, vy to dievča poznáte?"

„Samozrejme. Mellisu Campbellovú som osobne pozval. Máte s tým nejaký problém, McArthur?!" prižmúril Dylan oči. Chlap zavrtel hlavou. Dylan ma chytil za ruku a ťahal od muža, ktorý ma nechcel pustiť, aj východu preč. Skrivila som tvár do bolestnej grimasy. Nestíhala som s ním. Potiahla som ho za ruku a on sa otočil. Zastal. Naklonil hlavu nabok. Poobzerala som sa okolo seba, či nás niekto nesleduje, no nikto nám nevenoval pozornosť. Opatrne som nadvihla lem šiat a Dylan si zakryl ústa, aby nevyprskol do smiechu. Prešiel okolo nás čašník so šampanským a ja som rýchlo pustila šaty. Dylan na mňa kývol. Posadili sme sa na schody.

„Takže ty si,"

„Áno, skutočne som si vyvrtla členok. Zle som stúpila a noha sa mi ešte pošmykla na ľade. Včera. Nemohla som si nič obuť, takže preto aj tieto šaty, v ktorých vyzerám akoby som sa navliekla do vreca. Keďže rodičia išli na víkend preč a podarilo sa mi sestru donútiť, aby ma odviezla, som tu."