Úlomky skla

21# úlomok-Morálna podpora

Moje obočie vystrelilo asi až do vlasov. Skutočne ma práve chce Dylan Morales o niečo požiadať? Nikdy odo mňa nič nežiadal. On nikdy. Pustil mi zápästie a pripojil sa ku mne na ceste ku skrinke. Čakala som, že mi povie viac, no keď ticho pretrvávalo, aj keď som si omotávala šál okolo krku, nedalo mi to.

„O čo ide?"

„Poď so mnou na ľad. Pred tréningom malých špuntov zo základky je štadión hodinu voľný. Požiadal som trénera, aby som dostal povolenie od školy."

„Dylan, ja," začala som. Nemôže odo mňa chcieť hocičo iné? Čokoľvek. Len nie toto. Nemôžem ísť s ním na ľad! Zhlboka som sa nadýchla.

„Nevkročím na ľad."

„To ani nemusíš!" vystrel pred seba ruky v obrannom geste. Naklonila som hlavu nabok.

„Tak prečo?"

„Potrebujem vybehnúť na ľad s hokejkou a pukom. Vieš, aby som sa do toho opäť dostal a nešaškoval. Neboj sa, nenútim ťa ísť do brány. To by som ti neurobil," zasmial sa, keď videl, ako sa tvárim.

„Nechcem ísť ešte domov a asi by som sa z vlastných myšlienok zbláznil, keby som sa len tak flákal," zamumlal, sotva som ho počula. Pousmiala som sa.

„Máš korčule?" 

Usmial sa. Srdce mi zahrialo, keď som videla jeho krásny úsmev. Nie úškrn, nie úškľabok, ale krásny úprimný úsmev úžasného chlapca.

„To je najmenší problém."

Zastavili sme sa ešte pri jeho skrinke, odkiaľ si vzal veci a väčšinu kníh do nich nahádzal. Potom sme sa zaplietli do víru študentov na parkovisku. Opäť ho čakala motorka, nie auto. Viem, že auto má, samozrejme, drahé auto. Kedysi sa ním neustále vyvážal. Teraz ho však vidieť len na motorke. Na toto sa ho nikdy nespýtam. Myslím, že odpoveď poznám a je dosť bolestivá. Nechcela som otvárať staré rany a táto musí byť tá najhnisavejšia a najbolestivejšia. Chcela som jeho rany hojiť. Podal mi helmu. Naštartoval a počkal, kým som si zapla helmu a skryla vrkoč do nej. Nevyrazil skôr, ako som ho objala okolo pása. Počkal ešte pár sekúnd až potom vyrazil. Minuli sme školský autobus, ktorý trpezlivo čakal, kým nastúpia všetci študenti. Na ceste však vystrelil. Vietor narážal do môjho tela. Silnejšie som Dylana objala. Opäť sa ma zmocnil adrenalín. Bolo to iné ako jazdiť autom. Na motorke s Dylanom som sa cítila taká slobodná. Túžila som ísť ešte rýchlejšie. Pretekať sa s vetrom. Rútiť sa do neznáma. Avšak zdravý rozum mi vynadal, či sa nechcem zabiť. Štadión nebol ďaleko, boli sme tam o pár minút.

Zaparkoval. Podala som mu helmu a rukami som si odhrnula vlasy z tváre. Vošli sme dovnútra štadiónu. Tu sme sa rozdelili. Dylan zamieril do šatne, zatiaľ čo ja som si išla nájsť miesto na striedačke. Školskú tašku som si položila na sedačku. Oprela som sa o mantinel a obzerala som sa okolo seba. Nikde nikoho. Ľad sa trblietal v žiari svetiel nad nami. Mantinely zdobili staré aj nové reklamy. Oproti mne boli žlté a tmavomodré sedadlá pre divákov, rovnako tak za mnou. Tu sedávajú náruživí fanúšikovia, ktorí povzbudzujú svojho favorita. Počula som len vlastné dýchanie a potom kĺzanie korčúľ. Otočila som tvár za zvukom. Dylan z opačnej strany vyšiel na ľad s hokejkou v mohutných čiernych rukaviciach. Najskôr len ležérne korčuľoval po obvode ľadovej plochy. Keď ma zbadal, usmial sa. Úsmev som mu vrátila. Dostal sa na druhú stranu. Zastal a pozrel pred seba k druhej bránke. Rozbehol sa. Bol neskutočne rýchly. Prudko sa zvrtol a vrátil sa nazad. Toto zopakoval niekoľkokrát. Potom hodil pred seba puk. Pohrával sa s ním a zrazu vystrelil. Trhlo mnou. Vďakabohu, že nechcel, aby som šla do brány. Však by ma bol zabil! Oprela som sa lakťami o mantinel a zvedavo ho pozorovala. Bol fakt dobrý a škoda, že s tým skončil. Na druhej strane som ho chápala. Tím ho medzi sebou nechcel, čo mu patrične dali aj pocítiť. Nechcel sa vtierať. No, skutočne škoda toho talentu. Pozrel sa na mňa a zrazu vystrelil puk, no k mantinelu. Na miesto, kde som stála. Mykla som sa a on sa rozosmial. Urobila som grimasu. Zastavil pri mne.