Úlomky skla

36# úlomok-Pochované priateľstvo

Dylan sa v škole neukázal celý týždeň. Na správy mi neodpovedal, ani ich nevidel. Telefón mi nezdvíhal. Nechala som mu už asi desať odkazov. Tŕpla som v škole a nervózne hľadela na jeho prázdnu stoličku. Keby mi aspoň napísal! Zvieralo mi žalúdok a chcelo sa mi kričať. Nakoniec som to nevydržala a s výhovorkou, že sa necítim dobre, čo bola vlastne čiastočne pravda, ponáhľala som sa k nemu domov. 

Srdce mi tĺklo ako zvon. Možno ani nebude doma. Možno je v MOSAXe alebo sa niekde túla. Nemám poňatia, no niekde začať musím! Netrpezlivo som prenášala váhu z jednej nohy na druhú, kým som čakala na metro aj v metre. Vystrelila som ako šíp a klusala do bohatej štvrte. Naposledy som ho videla, ako rozrušený uteká pred Scottom Petersonom. Odvtedy ani zmienka o ňom! Konečne som zbadala veľký dom jeho rodičov. Prihnala som sa ku dverám a zazvonila. Oprela som sa o kolená a nahlas vydýchla. Ak sa nič nedeje, zabijem ho! Zabijem ho preto, že ma takmer doviedol do šialenstva a nemal ani toľko slušnosti, aby mi odpísal na hlúpu správu!

Otvorila mi Grace. Usmiala sa na mňa a otvorila mi dvere.

„¡Buenos días!"

„¡Buenos días, señora! Je, prosím, Dylan doma?" opýtala som sa upokojúc svoj dych.

„Hore je, mija, ale nie je práve veselý," zavrtela hlavou, no pustila ma dnu. Pozrela som hore na schody. Srdce mi zamrelo.

„Utekaj! Na poschodie, posledné dvere vľavo," povedala Grace a s tým zmizla v kuchyni. Zhlboka som sa nadýchla a opäť sa rozbehla. Schody som brala po dvoch, v prudkej zákrute som pokračovala smerom, akým ma poslala Grace, no pri posledných dverách som spomalila. Zaklopala som.

„D-Dylan, to som ja. Môžem ísť dnu?" ohlásila som sa. Odpoveď neprišla. Zahryzla som si do pery, keď som pomaly stlačila kľučku na dverách smerom dole. Trochu ma prekvapilo, že sú otvorené a neprejavujú žiadny odpor. Vošla som dnu a takmer som onemela.

Všade bolo rozbité sklo. Po zemi sa váľali úlomky z rôznych predmetov a sklenených tabúľ. Skrinky so sklenenými dvierkami miesto majstrovsky spracovaného materiálu cerili zuby rôznych veľkostí, na niektorých boli zatiaľ iba pavučiny tiahnuce sa po celom obsahu. Po zemi sa váľali hrdlá a dná prázdnych fliaš. Dvere do kúpeľne boli otvorené, v miestnosti sa svietilo a videla som úlomky zrkadla. Zdesene som rýchlo očami prebehla toto okolie, keď mi zrak spadol na vinníka tohto neporiadku. Dylan sedel úplne na opačnej strane izby, v kúte. Hlavu mal v dlaniach. Hánky aj dlane mal krvavé a pramienky krvi sa ovíjali ako hady okolo jeho zápästí. Vo vlasoch mal zaschnutú krv a ja len dúfam, že je to preto, že si do nich vchádzal prstami.

„Dylan," oslovila som ho mäkko. Priblížila som sa k nemu, no on nijako nedal najavo, že ma zaregistroval. Neviem, či vôbec vnímal, že som tu pri ňom.

Kvokla som si k nemu a dotkla sa jeho ramena. Prudko zdvihol hlavu. Oči mal opuchnuté, podliate krvou a pod nimi sa rysovali nepekné kruhy. Tvár mal bledú ako krieda, skrútenú od vzdialených nepríjemných myšlienok, no keď ma zbadal, tie utrápené kakaové oči sa zaleskli a pery sa skrivili do bolestnej grimasy. Sklonil tvár a začal sa triasť. Šokovalo ma, keď som začula vzlyk, ktorý sa mu vydral z hrdla. Netušila som, čo robiť.

„Je to tak nespravodlivé!" zamrmlal.

„On nemal zomrieť. Mal som to byť ja! Ja som mal teraz hniť pod zemou, a to mňa mali obžierať červíky, nie jeho. On mal úžasný život. Mal toho veľa pred sebou. Bol úžasný. Najlepší z nás... Nezaslúžil si to. Chcel ma zastaviť. Keby som ho počúval, keby som mu dal za pravdu, všetko by bolo inak. On si to nezaslúžil, mal som to byť ja," tlačil zo seba.