Úlomky skla

15# úlomok-Z očí do očí

Na druhý deň nebol Dylan v škole. Uvedomila som si to okamžite. Chápem ho, istotne si chcel utriediť myšlienky a spamätať sa. Včera toho bolo na neho priveľa. Možno je pri mame a snaží sa jej pomôcť, možno sám seba skladá. Má na to právo. 

Včera sa zosypal. Ako som ja nezvládla ovládnuť paniku v Londone, on včera nedokázal dostať emócie pod kontrolu. Stále som mala pred očami jeho rozbitú tvár, nos, z ktorého sa valila krv. Oči sklené, avšak nie mokré. Vírila v nich búrka. Zápasil so svojimi pocitmi a prehrával. Zlosť mu kolovala v žilách, srdce zovrelo zúfalstvo. V krku sa mu zadrhávali vzlyky, ktorým nedovolil prekročiť hranicu pier. Telo napnuté, no roztrasené. Červená teplá tekutina tiekla ako potôčik po jeho perách a brade. Keď sa otočil ku mne, zrazu som videla všetko. To, čo ho zožieralo, s čím bojoval. Pri tej spomienke ma zasiahol šíp. Z tých kakaových krásnych očí vytekala zúrivosť, odmeranosť, zúfalstvo, bolesť, strach, beznádej. Rany na duši, ktoré ukrýval, sa nanovo rozkrvácali a bolesť ochromila jeho telo. Stehy sa potrhali. Nikdy nezabudnem na to, ako silno ma objal. V to popoludnie vložil svoje úlomky do mojich rúk. Aspoň na chvíľu sa dokázal podeliť o svoju bolesť a ja som ochotne vzala časť jeho bremena. Slová, ktoré mi povedal v ten večer mi stále rezonovali v hlave. Vtedy som pocítila túžbu pozliepať ho, zašiť rany a dať ho dokopy. Ukázať mu, že nie je sám. Po tomto sa ma nezbaví. Teda, aspoň to som si myslela.

Dylan Morales sa v škole neukázal tri dni. Tri dni som o ňom ani nepočula. Zlé jazyky nerátam. Sam si, samozrejme, nemohol odpustiť uštipačné nepriame poznámky. Som si priam istá, že to on má v celej tejto odpornej situácii prsty. Idiot! Prečo obviňujem práve tohto úžasného arogantného herca Sama Craigena? Jednoducho. Rovnako ako Hailey aj on miluje divadlo, no okrem neho sa venuje aj hokeju. Tento rok mu však nevychádzalo navštevovať zároveň divadelný krúžok aj hokejové tréningy a musel sa rozhodnúť. Vybral si hokej, pretože drámu má v rámci vyučovania. A keďže s veľkou obľubou provokuje Moralesa, prečo by nerýpal aj teraz až sa to mohlo zvrtnúť v bitku? 

„Ahoj," sadla si ku mne April na obede. Dievčatá tu ešte neboli.

„Ahoj," usmiala som sa.

„Zase rozmýšľaš nad Moralesom?" nadvihla kútik pier.

„Čože? Nie," zavrtela som hlavou. Venovala mi pochybovačný pohľad.

„Možno je len chorý, predsa len, blíži sa chrípkové obdobie a asi ho to chytilo hneď na začiatku."

„Zdá sa, že ty nad ním nejako veľa rozmýšľaš," podpichla som ju pre zmenu ja. Očervenela ako rajčina. Zamračila som sa. Nie! Vylúčené! April má predsa Thomasa. Navyše Dylana nenávidí. Robil si z nej posmech, neustále ju urážal a robil jej napriek. Nie je možné, aby sa do neho zamilovala. Všimla si môj vyvalený výraz a ponáhľala sa zachrániť situáciu. 

„Nie, len mi pomáha s ekonomikou, keď nestíham, čo je pomerne často, však vieš." 

Nadvihla som obočie. Odkedy je on k nej milý? 

„Ale však," začala som.

„Viem," skočila mi do reči. Poobzerala sa po jedálni, potom zabodla svoje orieškové oči do mojich. Zahryzla si do pery. Správala sa akoby mi práve šla povedať obrovské tajomstvo a úprimne, to tajomstvo ma desilo. Viac, ako som si bola schopná priznať. Zovrelo mi hrdlo, no telo sa naklonilo k nej. Hrýzla som si do jazyka, aby som nevybehla po nej ešte skôr, ako mi vôbec niečo povie. Keby som nesedela, asi by sa moje nohy triasli ako želatína a len ťažko by uniesli váhu tela.