• Mҽɱвҽɾ σƒ втѕ • ✔

CHAPTER 32: I Need You

Po mojom rozhovore s Jinom nedokážem myslieť na nič iné len na Yoongiho.
Stále si dookola opakujem náš posledný normálny rozhovor, to ako som sa správala ako som konala. Snažím sa nájsť príčinu jeho chovania, avšak bezvýsledne.

Prečo sa ma stráni?!...

*prišla mi správa*

Ah, Jimin už dorazil domov. Odpísala som mu a hodila mobil na posteľ.

Huh?? Čo to?
Zrazu v mojej izbe nastala tma.
Vypálila sa mi žiarovka.

„No super..." povzdychla som si a utekala za Jinom.

„Pomôžeš mi prosím ťa?"

„Čo sa stalo?"

„Vypálila sa mi žiarovka v izbe. Treba ju vymeniť ale ja to neviem."

„Oh, jasné. Zatiaľ choď do svojej izby, hneď to bude zas okej." usmial sa.

„Vďaka." odišla som tak ako mi kázal do izby.

„Hmm... Mohla by som ju aspoň vykrútiť." pozerala som sa na ňu a premýšľala nahlas.

Zobrala som stoličku a postavila sa na ňu. Lenže akonáhle som sa dotkla žiarovky, zvrieskla som.

„Čo to tu preboha stváraš??" začula som známy hlas.
„Ach.. To ťa naozaj nenapadlo že ešte bude stále horúca?" pokrútil nado mnou hlavou.

„Chcela som pomôcť.." pomaly som zliezla zo stoličky.
„Čo tu vlastne robíš? Myslela som že mi ju vymení Jin."

„On? To by som chcel vidieť." zasmial sa.

Konečne zas vidím jeho úsmev. Tak veľmi mi chýbal!

„Ukáž."

„Huh? Čo?" nechápala som.

Yoongi ku mne s povzdychom pristúpil a chytil ma za ruku ktorú som si popálila. Začal si pozorne prezerať každý jeden prst.

Chcela som povedať niečo v zmysle "som v poriadku, nič vážne sa mi nestalo" ale v tú chvíľu som sa nezmohla na nič. Po dlhom čase som zas mala pocit že mu nie som ľahostajná. Znova som si uvedomila ako veľmi mmi chýba.

„Vyzerá to tak, že to nie je nič strašné." povedal po chvíli.

„Um, áno.." pritakala som. Vtom svoj pohľad presmeroval z ruky na moju tvár.
Pozeral mi priamo do očí. Nechápala som čo sa to odrazu deje. Prečo sa takto správa.

Lenže po chvíli sa jeho mäkký výraz zmenil zas na ten nezaujatý.

„Myslím že už by nemala byť taká horúca." povedal a pustil mi ruku. Pozrel sa na luster.
„Skúsim ju už vymeniť."

Neodpovedala som. Len som sa dívala ako sa stavia na stoličku a vymieňa ju.

Snažila som sa pochopiť čo sa práve stalo. V mojom vnútri bolo tak strašne veľa emócií, všetky sa tam úplne pomiešali.

„A je to." ohlásil. Bez ďalších slov sa vybral preč.

„Yoongi počkaj!" zakričala som na neho keď už mal ruku na kľúčke.
Otočil sa. Bolo vidieť že bol zaskočený.
„Musíme sa porozprávať."

„To môžeme aj nesk.."

„Nie! Už sa mi prestaň konečne vyhýbať! Ak sa už so mnou nechceš baviť tak mi to proste povedz. Pochopím to. Ale takto mi len ubližuješ.." skočila som mu do reči.

„Ja...."

„Počúvaj ma prosím. Neviem prečo sa správaš tak ako sa správaš, ale je mi to ľúto. Je mi ľúto ak som ti niečo urobila Yoongi. Prepáč mi prosím. Viem že si mi na začiatku povedal že z nás nikdy nebudú priatelia, ale chcem aby si vedel že ja som ťa tak brala. Ak mám pravdu povedať, myslím že si pre mňa jeden z najbližších ľudí ktorých mám.. Aaa..." smrkla som.
„A chýbaš mi." sklonila som hlavu aby nevidel slzy ktoré sa mi tlačili do očí.
„Nemusíš mi na to nič odpovedať. Chcem len aby si vedel že ti ďakujem. Za všetko.." vydýchla som.

Yoongi tam len tak stál. Bez slova.

Zrejme to všetko spracúval.
Po chvíli však odišiel..

Neverím že som sa pred ním takto zosypala..
Ale už som to v sebe nedokázala ďalej dusiť.

✨🌈✨

„Tak čo?? Ako to išlo s Yoongim?" po niekoľkých minútach vošiel dnu Jin.
„Ako vidím, už tu máš zas svetlo." usmial sa.

Potom sa však pozrel na mňa a všimol si že nie som úplne v poriadku.

„Prečo si ho zavolal?" opýtala som sa.

„Vždy to tak robíme. On vždy všetko opravuje. A tiež som myslel že bude dobré ak budete spolu osamote.. Ale zjavne som sa mýlil. Prepáč mi."

„Nie. Nemyslel si to zle Jin.. Je to všetko moja chyba."

„Ale no tak. Prestaň sa obviňovať.. Stavím sa, že za pár dní bude zase všetko v poriadku." pousmial sa.

Kiežby si mal pravdu Jin..

Ale obavám sa že to nebude také ľahké...

KONIEC 32. ČASTI