• Mҽɱвҽɾ σƒ втѕ • ✔

CHAPTER 4: Heelp!

„Tak kto je tam??" opýtal sa Jimin hneď ako som jeden vytiahla.

„ . . . " ukázala som im papierik s menom.

„Supeeer!!" zvýskol Yoongi. „Nie som to ja!" 

Kým sa on tešil, ostatní sa pozreli na Taehyunga. Ten mal na tvári kamenný výraz.

„Vedel som to. Ja som to vedel." povedal po chvíli.

„Viete čo? Tak budem ťahať ešte raz." navrhla som.
Nechcem byť na izbe s niekým o kom viem že ma neznáša..

„Súhlasím!" pridal sa ku mne Jimin. 

„Tak to teda nie!" nestopol nás nik iný ako Yoongi. „Už sa to nedá vrátiť späť. Je mi ľúto." zasmial sa.

„Yoongi má pravdu. Dohodli sme sa."  povedal Namjoon a tým to skončilo.

Môj pohľad padol na Taehyunga. Stále mal na tvári kamenný výraz a sklopenú hlavu. Najviac ma ale zaskočilo, že bol ticho. Neprotestoval. Prečo? Zaujímalo ma čo si myslí.

„Tak poď Min-Ji." zavolal ma Namjoon.

„Hm? Kam?" 

„No predsa po svoje veci. Povedal som to sotva pred minútou." zrejme som bola tak zamyslená že som to prepočula. 

 „Ah, prepáč! Už idem."

„Min-Ji?” zastavil ma Hoseok.

„Áno Hobi?” usmiala som sa.

„Ak budeš čokoľvek potrebovať, neváhaj a príď za mnou. Dobre?”

„Samozrejme! Vďaka Hobi. Prepáč ale musím ísť za Namjoonom..”

„Jasné bež! Zatiaľ pa.” usmial sa a zamával mi.

„Pápá!” odkývala som mu ako som bežala hore schodmi.

  ✨🌈✨   

V NAMJOONOVEJ IZBE:

„Vidíš, teraz sa hodí že mám tak málo vecí!" 

„Dobre, uznávam.. Ani by som si nevšimol že si ich tu vôbec mala. " zasmial sa Namjoon.

„Ehm, myslíš že je to dobrý nápad?" opýtala som sa po chvíľke.

„Čo presne myslíš?"  

„Noo.. Však vieš. To že mám byť jeho spolubývajúca.. Asi by bol lepší nápad keby som bola s niekým komu nevadím." 

„Pozri sa na mňa." zdvihol mi hlavu. „Ja Taehyunga poznám a viem že je veľmi milý a hlavne priateľský. Síce tak teraz nevyzerá, ale je to tak. A ty sama to uvidíš."  

„No neviem.." 

„Ver mi. Stavím sa že do dvoch dní ho toto správanie prejde. Pretože keď ťa spozná, uvedomí si že sa správal ako blbec." usmial sa na mňa.

„Dúfam v to. Bola by som rada keby sme boli priatelia alebo aby ma aspoň akceptoval ako Yoongi."   

„Neboj sa, cítim že vy dvaja budete dobrí kamaráti. Tak poď už." kývol na mňa a otvoril mi dvere. 

„Taehyung? Môžeme vojsť?" zaklopal a opýtal sa.

„Teraz je to aj jej izba nie?" otvoril dvere. „Tak načo sa pýtaš." otočil sa a odkráčal do postele.

Predtým ako sme vošli sme si s Namjoonom vymenili veľavravné pohľady. 

„Tak tu sú tvoje veci." Namjoon položil moju tašku na zem. 

Zrazu v izbe ostalo ticho. Trápne ticho.. 

„No, tak ja vás teda nechám." ako cúval narazil chrbtom do dverí.

„Si v poriadku Namjoon?!" pribehla som k nemu.

„Áno, to nič nie je." zasmial sa. „Oh! A Jin odkazuje že večera je o šiestej! Skoro som zabudol. Tak sa zatiaľ majte." odišiel.

„Ach.." povzdychla som si (a v duchu sa zasmiala).

Keď som sa otočila, Taehyunga som našla sedieť na posteli so sluchátkami v ušiach. Rozhodla som sa ho nerušiť a začala som si z tašky vybaľovať veci. Lenže, kam si ich môžem uložiť?  

Otočila som sa na neho so spýtavým pohľadom. Na chvíľu sa na mňa pozrel, ale odignoroval ma. Toto asi bude ťažšie ako som si myslela...

„Môžem sa ťa niečo opýtať?" postavila som sa vedľa postele a opýtala som sa ho.

Akoby som nič nepovedala.. Neodlepil oči od obrazovky mobilu. Opýtala som sa ho ešte raz ale stále nereagoval.

Povedala som si že sa na to vykašlem a zamierila som rovno ku skrini. Keď už som ju chcela otvoriť, zrazu ma schmatol za ruku.

„Čo robíš?” opýtal sa ma s vražedným pohľadom.

„Nič. Chcem si len uložiť veci do skrine.”

„Ale toto je moja skriňa a ja neviem o tom, že by som ti dovolil hrabať sa mi tam.”
(a kedy si mi to mal akože dovoliť, keď si ma ignoroval?!)

„Pýtala som sa ťa kde si môžem uložiť veci, ty si ma ignoroval tak sa nesťažuj..” pozrela som na neho rovnako pichľavým pohľadom ako on na mňa.

Na chvíľu zostal ticho akoby nevedel čo má na to opovedať..

„Tam máš poličku.” ukázal na ňu.

„Ak nepotrebuješ veľa vecí, nepotrebuješ ani veľa miesta.” povedal a odznova si sadol na posteľ so slúchadkami v ušiach.

Neostávalo mi nič iné ako uložiť si veci tam. Nechcela som robiť zbytočné rozbroje. Tak či tak je to už medzi nami napäté..
Hneď po tom som odišla z izby a zamierila do kuchyne. Predsa som musela dodržať sľub ktorý som dala Jinovi! Pomohla som mu s večerou aj s upratovaním po nej.

„Tak ako sa ti páči izba?” opýtal sa ma Jin.

„Je veľmi pekná, rovnako ako celý dom.”

„A spolubývajúci?”

Povzdychla som si. „To by som radšej nerozoberala..”

„Min-Ji! Min-Ji! Poď rýchlo sem!” vbehol do kuchyne Jimin a schmatol ma.

„Čo sa deje?!”

„Potrebujem súrne tvoju pomoc!!”

KONIEC 4. ČASTI

PS: Ak sa nudíte pri čakaní na ďalšiu časť, pozrite si moje ďalšie fanfikcie. 😉