SUPERNATURAL III.

Malia POV

„Tu pohrebná služba" zavtipkovala Amy. Bobby sa rozhodol,že jej zavolá a dotiahne ju domov hoci aj nasilu.

Bobby na ňu hneď vychrlil: „Veľmi vtipné Amélia. Potrebujem aby si čím skôr prišla domov. Je to vážne."

„Bobby" vydýchla „povedala som ti, že mám prácu. Sľúbila som, že ak to stihnem na tie Vianoce,že sa ozvem. Teraz vážne nemám čas. Maj sa Bobby" a zrušia mu to.

„Dnes ma zrejme zlú náladu, hovory ruší každému" podotkol Dean a sadol si do kresla.

Ja som zatiaľ sedela Samovi na kolenách zovretá v jeho náručí. Upokojujúco ma hladil po chrbte tak ako to mal vo zvyku kým som ešte žila. Tento jeho zvyk mu aj napriek všetkému ostala a za to som bola rada.

Oprela som mu hlavu o rameno a privrela oči: „Mám pocit ako by som nespala celé veky." Čo je aj pravda, no oni to nepotrebujú vedieť.

„Viem,že zrejme nie je vhodná doba no pamätáš si na..." začal opatrne Dean.

Sam ho zahriakol: „teraz nie Dean!"

„Či si pamätám na peklo?" opýtala som sa na rovinu, „Pravda je, že nepamätám. Netuším ani len kto ma odtiaľ vytiahol. No myslím,že je len dobré, že netuším čo sa so mnou dialo tam dole." Trochu prikrášlenej pravdy im neuškodí, a ani ja už na to nechcem myslieť. S mojimi vnútornými démonmi sa nejako vysporiadam sama.

Sam si s úľavou vydýchol: „Vďaka Bohu,že si na nič nepamätáš..."

Prikývla som a trochu ma hrýzlo svedomie,že im to všetko tajím. „idem sa osprchovať, už mám dosť toho,že mám hlinu aj za ušami" postavila som sa a Sam spolu so mnou.

„Donesiem ti nejaké moje veci" povedal, „po tom čo si... Amy od nás odišla a tak tu neostalo žiadne ženské oblečenie."

„Chápem" jemne som prikývla a spolu so Samom sme vyšli hore na poschodie.

Zastal tesne pred dverami izby, kde sme predtým spolu bývali: „Vieš... Porušil som sľub čo som ti dal. Celý ten rok som sa ťa snažil dostať späť. Nedbal som na následky..."

„Viem," pozrela som mu do očí, „ja som koniec koncov urobila to isté. Nedokázala som sa ťa vzdať a uzavrela tú zmluvu... Chápem,že si to robil."

Usmial sa a vošli sme dnu. Zo skriniek mi vybral nejaké jeho tričko a tepláky.

„Určite ti budú veľké no nič iné tu nemám" zasmial sa, „skôr by ti asi padli Deanove nohavice..."

„Som spokojná aj s tvojimi..."usmiala som sa a vzala si od neho oblečenie.

Vyšli sme von a Sam ma nasmeroval ku kúpelni: „Ak by si niečo potrebovala budem dole." Na čelo mi vtisol neuveriteľne dlhý bozk a mňa v tej chvíli bolelo, to čo prežíval. Najskôr ešte stále nemohol uveriť,že som naozaj naspäť a čakal kedy sa mu rozplyniem pred očami.

V sprche som strávila celú večnosť. Až keď všade bola hmla a mne príšerné teplo, pustila som na seba prúd ľadovej vody. Vracali sa mi spomienky s Pekla a naozaj som nemala silu spomínať na to. Nechcela som to zase prežívať znova a znova.

Vyšla som von a dosucha sa utrela v osuške. Hodila som na seba Samve tričko,ktoré mi siahalo takmer po kolená. Bola som oproti nemu naozaj drobná. Nehovoriac o jeho teplákoch,ktoré som musela okolo nôh na niekoľkokrát prehnúť a v páse zatiahnúť šnúrku na maximum. A aj to som si ju ešte raz obmotala okolo pásu a zaviazala na mašličku. Pripadala som si ako taký hobit.

Pozrela som na seba do zrkadla a so smutným úsmevom vyšla von. Myslím,že to čo som tam dole prežila nezabudnem už do konca života a ani potom nie. Je neodpustiteľné čo sa tam stalo. Čo som urobila...

„A dosť!" zatrhla som si uvažovanie týmto smerom a opatrne zišla dole do obývačky.

Sam sedel zničený na gauči a vedľa neho ho Dean utešoval. Asi to psychicky nezvládol a zrútil sa z tohto všetkého.

„Sammy..." povedala som len a prihnala sa k nemu. V tých jeho nohaviciach som s chôdzou však mala dosť problém. Sadla som si na okraj stola a vtiahla ho do objatia: „Už je dobre láska, som tu... som pri tebe..."

„Bolo to tak ťažké..." povedal Sam a z očí sa mu liali slzy, „prišiel som o teba a zrazu som nevedel čo mám robiť. Pokračovať ďalej bez teba bolo zdrvujúce, ničilo ma to každý deň. A teraz si tu a ja sa bojím,že sa mi rozplynieš pred očami ako taký sen..."

„Nikam nejdem... som tu a už nikdy sa ma nezbavíš" uistila som ho, „prisahám."

Po tom čo sa Sam upokojil sme obaja išli spať. Zaspala som v Samovom náručí tak ako kedysi a aspoň na chvíľu bolo všetko dobré. No potom som sa uprostred noci zobudila z nočnej mory. Bola som neuveriteľne vystrašená a chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila,že už nie som tam dole. Mala som jednoducho postraumatický stresový syndróm z toho čo som v pekle zažila a len tak ľahko to neprehrmí.

Chcela som byť silná no takto v noci to na mňa všetko doľahlo a rozplakala som sa. No sľúbila som si,že si doprajem iba túto jedinú chvíľku slabosti a potom už budem silná a nebudem na to myslieť.

„Malia?" Sam sa zobudil na môj plač. Otočil ma k sebe a obmotal okolo mňa ruky, „ššš..." Pobozkal ma do vlasov a tíšil môj plač. Vedel kvôli čomu nariekam, ale nechal ma tak. Vedel,že sa na to zatiaľ necítim a potrebujem čas aby som sa zo všetkým postupne vyrovnala. Aj keď nevedel ako dlho to bude trvať.