Fanfikcia O Youtuberoch

25.Konečne sa vidíme

Dostal som pocit, akoby sa stalo niečo veľmi zlé. To čo som si nepamätal, bolo niečo dôležité. "Haló. Deje sa niečo?" vytrhol ma z mojich myšlienok. "N-nie, len... Mmm... Potrebujem zistiť čo sa mi stalo. Viem že existuje človek, ktorý vie čo sa mi stalo." povedal som a pozrel som sa na Wedryho a čakal som na odpoveď. "Teraz je tvojou prioritou sa uzdraviť, aby si mohol zase chodiť. Ja viem že to chceš zistiť, ale nemôžeš si len tak vyraziť niekam a hľadať niekoho kto ti to urobil." povedal a mňa ta jeho odpoveď ani neprekvapila. "Dobre tak zatiaľ..." niekto zazvonil. Wedry išiel otvoriť. Bola to pizza. Najedli sme sa, a potom prišiel Bax aj s Hausom a Larou. Klasicky sa pýtali čo sa stalo a ako sa mi to prihodilo. Všetko som im povedal, ale potom keď som začal hovoriť, ako som sa zobudil v nemocnici, tak som sa pozrel na Wedryho a opýtal sa. "Kto ma tam priniesol? A odkiaľ vedel kde som?" Wedry sa na mňa pozrel a povedal "Neviem kto ťa priniesol, ani sestričky to nevedeli. Ja viem že on by to mohol vedieť čo sa ti stalo, ale teraz to nepotrebujeme vedieť. Nestresuj sa zbytočne." "Tak dobre... Čo ideme robiť?" opýtal sa Haus "Neviem. Mohli by sme si pozrieť film." povedal Bax a išli sme do obývačky. Wedry pustil film, Bax doniesol popcorn a my sme sa usadili. Asi po hodine filmu už všetci spali, iba ja s Wedrym sme stále pozerali. Po čase už zaspal aj Wedry, a mne neostávalo nič iné, iba som vypol film, zobral som si notebook, ktorý bol na stole a išiel som natáčať do kuchyne nech nikoho nezobudím. Zapol som notebook a išiel som niekoho zavolať či by nemal čas teraz niečo natočiť. Mal čas Jirka, MenT aj Gejmr. Natočili sme viac videí, ale po čase musel odísť MenT, tak sme si zapli ešte PUBG. Po niekoľkých hrách musel odísť aj Jirka. Ostal som iba z Gejmrom. Chvíľu sme hráli a potom nás to prestalo baviť, tak sme sa iba rozprávali. Chvíľu som rozmýšľal nad tím, čo sa mi stalo. "Haló si tam?" opýtal sa Gejmr a vytrhol ma z prmýšľania. "H-hej." povedal som "Deje sa niečo? Mne môžeš povedať všetko." povedal a... usmial som sa, lebo som si spomenul, ako druhým záleží na mne. "No táák, ako vieš som na vozíku a snažím sa prísť na to kto mi to urorbil. Ja viem že existuje niekto kto by mi to povedal, kto vie čo sa mi stalo, ale kde ho nájsť." povedal som a prišlo mi to divné, že to hovorím práve Gejmrovi, ale mal som z toho dobrý pocit. "Teraz to nechaj tak, a ani sa ti neoplatí hľadať nevieš koho a nevieš kde." povedal a ja sosm už to nechal tak a zmenil som tému.

Ráno ma zobudil zvonček, ktorý som vôbec nečakal. Išiel som otvoriť. "Nazdááár no čo ako sa m-maš?" opýtal sa môj kamarát aj bývali spolužiak, keď som otvoril dvere. "Ako vidiš mám sa dobre, aj keď to asi tak nevyzerá." povedal som a usmial som sa "A to čo sa ti stalo. Len mi nehovor že to je navždy." povedal a pustil som ho ďalej. "Nie len mám zlomené rebrá, a aj nohu  a tak som zatiaľ na najbližšie približne dva týždne na vozíku. Nechajme to tak, lebo sam neviem ako sa mi to stalo. A ty sa ako máš?" opýtal som sa a viedol som ho do kuchyne. "Mám sa dobre. Veľmi sa teším do Nemecka, ideme tam do Berlína a potom uvidíme." povedal a sadol si "Tak to sa máš skvelo. Dúfam že niekedy pôjdeme obidvaja niekam preč. Čo naďalej odtiaľ to." povedal som trochu tichšie, aby ma nepočuli. "Tebe sa tu nepáči?" opýtal sa trochu udivene "Páči je to tu veľmi pekné, a tým ľuďom na mne záleží. Nie som tu dlho,ale ja ich už považujem skôr za rodinu než kamarátov, ale ja som nikdy nemal rád usadlí život. Vieš dobre že som nikdy nevydržal doma, aj keď sme išli sa previesť buď na bicykli, alebo na motorke, vieš dobre že som stále išiel." povedal som a usmiali sme sa. "Pamätám si, keď si mal zlomenú ruku a aj vtedy si išiel s nami na bicykloch, musíme to niekedy zopakovať." "Jasné že to zopakujeme, ale asi neskôr. Niekedy keď hlavne budem zdravý, lebo na motorovom vozíku sa nejazdí veľmi pohodlne." povedal som a mal som chuť si hneď zobrať motorku, alebo bicykel a ísť niekam. "A čo ešte skáčeš do vody, alebo to máš z toho." povedal a na tomto sme sa zasmiali obidvaja. "Už som dlho neskákal, ale chcel by som len teraz nejako sa mi veľmi nechce."

Rozprávali sme sa asi ďalšiu hodinu, ale potom už musel odísť. Bolo mi trocha smutno. Veľmi mi chýbali staré časy... Premýšľal som, ale z premýšľania ma vytrhla Lara. "Dobré ránko. Ako si sa vyspal?" "D-dobre a ty sa ako máš?" opýtal som sa a prišiel som bližšie k nej a dal som jej pusu na líce. "Mám menšiu preležaninu, ale všetko v poriadku. Nechceš niečo jesť?" opýtala sa a ja som išiel za ňou do kuchyne. Najedli sme sa prichystali sme niečo aj pre Wedryho, Baxa aj Hausa a išli sme ich zobudiť.

Táák toto už bude pre tento diel všetko, dúfam že ste radi že po dlhšom čase je trocha dlhší diel, ale začalo ma to veľmi baviť. Väčšinou to je kvôli tomu že prokrastinujem ale i tak som rád že som zase na to dostal chuť, lebo tu môžem byť čím len chcem. Takže to už bude všetko, ďakujem že ste to dočítali až dokonca majte sa a ČAU