¤Bad Girl¤

Chapter 6

Vrátime sa opäť k pohľadu Noemi, v deň keď prišla späť do USA. Sú to 2 týždne, čo sa Cameron prebral.

"Noemi." uvoľní objatie a usmeje sa na mňa. "Veľmi rád ťa vidím."
"Aj ja vás. Ako sa máte?" pozriem sa mu do očí, ktoré ma rovnaké ako Cameron.
"Výborne. Kedy ste prišli a na ako dlho?"
"Prišla som dnes a prišla som sama. Musím vidieť Camerona. Neviem bez neho žiť."
"Prebral sa."
"Viem, práve preto som prišla."
"Idem ti pripraviť izbu." usmeje sa na mňa pani Stumpellova.

Sadla som si do obývačky a zakryla si tvár dlaňami. Musím začať odznova. Moji rodičia a Nilly za nič nemôžu. To ja som vyvádzala a hanbím sa teraz za to. Urobila som si zlé meno a viem, že to by Cameron nechcel. On potrebuje dievča, ktoré bude vždy po jeho boku, bude silné a hlavne dobrosrdečné. Ja mu to však nemôžem dať. Ja žijem teraz v Londýne a on tu. Stále cítim, že ho ľúbim, no nie je to to čo bývalo. Musím ho nechať ísť.

"Izbu máš nachystanú. Poď si zložiť veci, nie si po ceste unavená?"
"Ďakujem vám. Nie som unavená, ale rada by som išla za Cameronom. Dúfam, že sa má omnoho lepšie," pokúsila som sa usmiať. To čo som sa však pokúšala urobiť, bol vážny krok. "Mali by ho za dva dni pustiť, no ak chceš môžeme ísť hneď teraz za ním."
"To by som bola veľmi rada, teším sa na neho," postavila som sa z gauču a išla som sa obuť a obliecť.

Vyrazili sme iba my dve a ochvíľu sme parkovali pred nemocnicou. Zmocnil sa ma strach a zaprela som sa do sedadla. "Ideš Noemi?" zakývala na mňa zvonku pani Stumpellová.
Odpútala som sa a vystúpila. Celá cesta až k jeho izbe mi prišla príšerne zdĺhavá. Keď sme však zaklopali na dvere a ozval sa jeho hlas, podlomili sa mi kolená. Len tak tak som sa chytila kľúčky a vstúpila dnu za jeho mamou. "Ahoj mami a -," zasekol sa.
"Cameron," šepla som. Všetko sa vo mne zlomilo. Zabudla som na bolesť a na to čo som vyvádzala. Rozbehla som sa k nemu a objala ho. Pevne som ho zovrela a začala plakať. Počula som jeho zvlyky a cítila som jeho vôňu. "Noemi," povedal lámavým hlasom,"tak si mi chýbala." Ešte hodnú chvíľu som ho nehodlala pustiť, lebo na toto som čakala večnosť. Ani neviem kedy a boli sme tu sami. Sadla som si na stoličku k jeho posteli, držali sme sa za ruky a usmievali sa na seba.

Povedala som mu, že sme sa presťahovali do Londýna kvôli mojej škole a že budem mať súrodenca. Vynechala som však svoje depresívne obdobie trucu a zmenu školy. Presedeli sme tam spolu až do večera. Vyháňali ma až sestričky, po dlhom lúčení som ho opustila a išla s jeho mamou domov.

Na ďaľší deň som tam bola opäť od rána. Mali sme sa o čom rozprávať. Bola som rozhodnutá, že ho už nikdy,  ale že nechcem opustiť.

Ahojte!

Áno, žijem. Po mega mega MEGA dlhom čase nová časť. Týmto pozdravujem moju kamarátku Paťku ( ty vieš :* :P) a Sašu ( ♡♡♡).

Píšte dole svoj názor!

Karinka0708