Vlčí spev

Prvý spev

Rozbehol som sa. Za mnou sa hnali sestra a niekoľkí chlapi z otcovej skupiny. Otec dnes musel zostať dlhšie v práci, tak som dnešnú hliadku vzal na starosť ja.

Bežali sme sa lesom ticho bez jediného šuchotu. Boli sme profesionáli. Presne sme vedeli, kam máme stúpiť, rýchlo sme registrovali kry a konáre a ticho sme prekonali prekážky. Nebolo to nič neobvyklé. Niekoľkokrát do týždňa behávam po lese sám, so sestrou alebo so skupinou.

Prečo?

Som Lovec. Udržujem v meste poriadok a oddeľujem nadprirodzený svet od toho normálneho. Odmalička som bol vedený k disciplíne, súdržnosti a boju. Nerobí mi problém zabehnúť niekoľko kilometrov, ale rovnako dokážem byť aj neskutočne rýchly a obratný. Zbraň v ruke som prvýkrát držal ako sedemročný. Som silný, rýchly a bystrý. Žiadny vlk, vlkolak či upír mi neutečie. Nech by sa tu zjavila akákoľvek nebezpečná bytosť, dostanem ju.

Jedna vlčia svorka ale stále žije v tomto meste. Sú rýchli, prešibaní a takmer až neviditeľní. Videl som iba tiene, osobne som sa zatiaľ so žiadnym nestretol. Unikajú nám večnosť. Otec tvrdí, že máme zatiaľ neisté prímerie, ale neverím vlkom.

Prehnali sme sa pomedzi papradie a utekali ďalej skrz stromy. Na cestu nám svietil len mesiac nad našimi hlavami. Hviezdy dnes nebolo vidieť. Dúfal som, že uvidím aspoň jedného vlka z tej prekliatej svorky. Možno som blázon, ale zmeral by som si sily. Chytiť tak jedného z nich, poznať aspoň jeho identitu, keď nič viac.

Ticho zrazu prerušilo vytie. Dlhé, ťahavé a smutné vytie. Zastal som a zachytil sestru skôr, ako spadla do lístia. Priložil som si ukazovák k perám a načúval. Opäť sa ozval smutný vlčí spev. Vlk spieval svoje pocity mesiacu. Žijem v Kalifornii a dobre viem, že tu obyčajné vlky nežijú. Toto je človek meniaci sa na zviera. 

Rozbehol som sa a ostatní ma nasledovali. Možno je to jeden z tej tajomnej svorky. Preskočil som kmeň stromu, no môj dopad až taký tichý nebol. Skočil som na niekoľko konárov, ktoré nepekne zapraštali. Nečakal som to. Les razom utíchol. Vietor ustal, nepohol sa žiaden lístoček, v diaľke nebolo počuť ani žblnkot potoka. Nikde sa nič nepohlo a život v tomto lese prezrádzali len obláčiky pary, ktoré nám vyletávali z pomedzi pier.  

Urobil som niekoľko krokov s napnutými svalmi a z dýkou v ruke. Ostražito som prešiel pár metrov a snažil sa zachytiť aj ten najtichší zvuk myši. Nič. Všade len ticho. V duchu som zanadával. Ako ma ten prekliaty vlk mohol počuť? Bol tak blízko?! 

Ak tu aj bol, utiekol mi pomedzi prsty. Prižmúril som oči a zaprisahával sa hviezdam, že raz jednému tomu prekliatemu tieňovému vlkovi odhalím ľudskú tvár. 

Aloha! Hola!

Tak, čo keby sme si vyložili nohy a ponorili sa do sladkej romantiky s nádychom tajomstva? :D VS bude celkom oddychovka a môj prvý pokus o kratší vlčí príbeh. Budem rada, ak to so mnou risknete a teším sa na Vaše odozvy. Te Amo! :*       *CleoDeFuego*