Ilúzia (Dokončené)

Zbláznim sa

Počula som ako si niekto odkašľal. Tiché hlasy ako sa o niečom rozprávajú no nevedela som povedať o čom pretože ma neuveriteľne bolí hlava. Ležala som na niečom čo sa nedalo povedať,že by to bolo pohodlné no za žiadnu cenu som sa nevedela prinútiť otvoriť oči.

,,Aiden." Zašepkala som zo všetkých síl no to ma už znovu pohltila tma.

***

Otvorila som oči a chvíľu mi trvalo pokým sa mi podarilo zorientovať kde som. No tie biele steny, hrozné postele a ten vzduch hovoril za všetko. ,,Slečna, počujete ma??" Opýtal sa ma nejaký hlas. Mierne som  pootočila hlavu a všimla som si,že pri dverách stojí doktor. Prikývla som, stále nechápajúc čo sa vlastne stalo.  ,,Vidím,že ste zmätená. Viete ako sa voláte?" ,,Mackenzie Prize." Odpovedala som. ,, Výborne.  Pamätáte si čo sa stalo?" Len som záporne pokrútila hlavou a vzdychla. ,,Tak teda, boli ste vystavená veľkému stresu a váš organizmus to nezvládol. Ako ste odpadli, narazili ste si hlavu a to trocha zhoršilo váš stav. Mali ste otras mozgu a dva dni ste boli mimo. No máte šťastie, keby vás sem váš spolubývajúci priviezol len o čosi neskôr,škody na vašom zdraví by boli väčšie." Povedal a mne sa to všetko pomaly vracalo späť. 

Klub,Alex, tanec,bozky,to že som súhlasila že s ním skúsim chodiť, to ako potom prišiel Aiden a ten jeho sklamaný výraz. Pamätám si ako som potom prišla domov a zrútila som sa. No potom už len tma. To v tedy ma musel Aiden nájsť. ,,Pán doktor? Smiem sa na niečo opýtať?" ,,Samozrejme."  ,,Môj spolubývajúci, Aiden, bol tu? Bol ma za tie dva dni pozrieť?" Spýtala som sa ani neviem prečo no nádej v mojom hlase sa nedala prepočuť. No stačil mi jediný pohľad na doktora a hneď som vedela odpoveď. ,,Aha." Hlesla som a hlavu si vložila do dlaní. ,,Je pravda,že on tu nebol,ale za to váš priateľ bol pri vás skoro v kuse. Aj teraz tu je len si momentálne behol niečo kúpiť do bufetu. Za chvíľu za vami príde, nebojte sa. 

A aby som nezabudol. Ak sa vám stav nezhorší,zajtra vás pustíme domov.  No dnes si vás tu ešte necháme na pozorovaní. " ,,Nemohla by som ísť už dnes?" ,,Je mi ľúto slečna,ale boli ste dva dni mimo a nevieme takto posúdiť či to ostalo bez následkov. " ,,Chápem." 

Keď zavrel dvere od izby a ja som ostala sama, zvalila som sa do postele. Dva dni som bola mimo. Dva dni som tu ležala a nič nevnímala a on ma vôbec neprišiel pozrieť. Viem,že som ho sklamala tým,že som sa dala dokopy s Alexom,videla som to na ňom,no tak nejako som dúfala,že ma príde aspoň pozrieť. Že zostaneme kamaráti. Predsa tie posledné dni boli také pekné, no ja som musela všetko zničiť. Prečo som len súhlasila keď k Alexovi absolútne nič necíti. Pritom keď som s Aidenom.... stačí mi len jeho prítomnosť, jeho úsmev, počuť jeho hlas, jeho nenápadné dotyky a tá jeho úžasná vôňa. Až priveľmi mi poplietol hlavu.

Strhla som sa keď sa ozvalo klopanie na dvere. No osobu ktorá následne vošla dnu mi doslova vyrazila dych.  ,,No konečne susedka." Povedal s úsmevom a ja som mala chuť sa stať neviditeľnou. ,,Adam." Hlesla som a modlila sa aby nebolo v mojom hlase počuť strach. Predsa len sa nedá zabudnúť na tie časy čo mi znepríjemňoval život. A tak nejako som na neho momentálne aj zabudla,čo je dosť čudné keďže s rodičmi býva hneď vedľa nás. ,,Vidím,že si rada,že som ťa prišiel pozrieť. Keď som sa dozvedel,že si v nemocnici, povedal som si,že ťa musím prísť navštíviť.  Predsa len sme sa dlho nevideli, pretože som bol mimo mesto, no teraz som späť tak môžme dohnať to čo sme zameškali." Povedal a s úsmevom kráčal ku mne. No o čom to preboha hovorí? Čo on chce doháňať? ,, O čom to hovoríš?" ,,No o tom,že keď som sa dozvedel,že ty s tým manekýnom čo s tebou býva nič nemáš,rozhodol som sa,že ti dám druhú šancu.Znovu budeme spolu a budeme si užívať prítomnosť jeden druhého,zlatko." 

,,Ty si sa zbláznil!" Zvolala som vydesene. ,, Zbláznil ale do teba zlatko, predsa vieš ako nám spolu bolo dobre a ja túžim po tom aby sa tie staré časy vrátili späť. Vieš predsa,že ťa milujem."
,,Si smiešny. Keď som bola s tebou, bolo to to najhoršie obdobie aké som kedy zažila. A nikdy,opakujem nikdy sa to nestane znova,pretože ja ťa nenávidím!!" 

V tom sa otvorili dvere a dnu vošiel Alex a ja som nikdy nebola šťastnejšia,že ho vidím. ,,Všetko v poriadku,zlato?" Opýtal sa ma a ja som prikývla. 

,,Alex Blackwood, priateľ tejto úžasnej osoby a ty si ?" Opýtal sa Adama a ja som si všimla ako Adam pri slove priateľ zaťal sánku. ,,Adam Parker, jej terajší sused." Povedal a upriamil zrak na mňa. Z toho pohľadu mi naskočili zimomriavky pretože som ho dobre poznala. Sľuboval veľa vecí no hlavne to že on so mnou ešte ani zďaleka neskončil. ,,No ja vás nechám, rýchlo sa daj dokopy Mack, vidíme sa." Dodal a už ho nebolo.

,,Si v poriadku, si nejaká bledá nemám zavolať doktora?" Opýtal sa ma Alex. ,,Nie,som v poriadku len ho moc nemám rada." Povedala som popravde a usmiala sa na neho. 

,,Dobre, vieš ako som sa o teba bál? Keď som sa dozvedel že si v nemocnici hneď som za tebou utekal." ,,To je od teba veľmi milé." Povedala som prvé čo mi napadlo.Popravde stále myslím na Adamove slová. Musel sa zblázniť, nie je žiadna šanca,že by som sa k nemu vrátila. Hnusí sa mi, ubližoval mi a vysmieval sa mi. Kvôli nemu som trpela a on si myslí že sa k nemu vrátim. Len mám strach aby niečo nevyviedol. Ten jeho výraz na konci, keď odchádzal prezradil,že niečo chystá. 

,,Počúvaš ma?" ,,Hmm?" ,,Mackie, si naozaj v poriadku ?" ,, Áno som, len som sa zamyslela, bolo to ho na mňa dnes veľa a som unavená, prepáč. Čo si hovoril?" ,, Nič dôležité, oddýchni si miláčik, neuvedomil som si aké to pre teba je. " ,,Ďakujem." ,,Kedy ťa vlastne pustia?" ,,Ak sa nič nepokazí tak zajtra okolo obeda budem môcť ísť domov." ,,Dobre , prídem pre teba,no teraz už spinkaj." Pobozkal ma a odišiel. 

Prstami som si prešla po perách no nič som necítila. Nebolo to také ako keď ma bozkával  Aiden. 

Urgg, už zasa na neho myslím . Aj keď by som tak veľmi s ním chcela byť, musím sa odnaučiť na jeho prítomnosť.  Aj tak sa onedlho vraciame domov a na toto tu sa zabudne. Verím v to,že on na to bude chcieť zabudnúť. Len sa bojím toho aké to bude keď budeme naspäť v škole. Budeme nepriatelia? Kamaráti? Známi? Budeme sa spolu baviť alebo si zas budeme robiť napriek? 

S povzdychom som sa zakutrala viac do paplóna a pomaly zaspala.

Pardóóóóóón ! Moja aktivita za posledný čas je otrasná, viem to, no v kuse som chorá a absolútne nič sa mi nechcelo a ani som nevládala.A k tomu sa blíži termín písomných maturít ... katastrofa... a preto vám ani neviem povedať kedy bude ďalšia časť, no budem sa snažiť akokoľvek sa mi bude dať. Dnes som pridala trochu kratšiu časť, no povedala som si,že aj tá je lepšia ako žiadna. Dúfam,že sa páčila :) 
Ps. Veľmi pekne ďakujem za vaše úžasné komenty  :)