Ale mamíííí!

4.9K 336 16
                                    

Dva mesiace s ním? V jednom byte? Ja ho naozaj zabijem!!!!

,,Kitt! Toto nemôžeš myslieť vážne!" Vykríkla som keď som sa ako tak spamätala z toho šoku. ,,Mackie pochop, že to tak už je. Vy dvaja ste najmúdrejší a najšikovnejší študenti. Nebudem tam posielať nejakých dementov čo ani nevedia ako sa pitve žaba alebo už len pri trochu krvi kolabujú. Musíš proste uznať že vy dvaja sa na to hodíte najlepšie zo všetkých. " ,,Ale prečo on?!" ,,Makenzie už dosť, začínaš sa chovať ako malá. Je to len chalan preboha,chápem že ho nemusíš mať vo svojej blízkosti ale inak to nejde. Pochop,že toto je vaša jediná šanca. Viacerí profesori sa na vás neustále sťažujú a onedlho vám nepomôže ani to že som tvoja teta. Ak sa neupokojíte aspoň na nejakú dobu, budem vás oboch musieť vylúčiť z univerzity." Povedala Kitt a ja som v momente zmĺkla. ,,Vylúčiť?" Ozval sa za mnou Stark. Skoro som na neho zabudla.

,,Presne tak Aiden, ak sa s mojou neterou nepolepšíte vo vašom správaní nebudem mať inú možnosť. Už na porade to bolo navrhnuté no ja som to nejako zakecala ale toto už naozaj viac nejde. Preto som rozhodla že tá prax pre vás bude najlepším riešením. Verím,že sa upevnia vaše vzťahy a budete si pomáhať vo svojom vzájomnom dobre. Trikrát do mesiaca vás vždy neočakávane príde navštíviť dozor a zhodnotí situáciu. Z nemocnice kde budete praxovať budú pravidelne každý týždeň chodiť správy ako sa vám darí. Tak sa to pokúste nepokaziť inak ste na mieste vyhodení. A je mi absolútne jedno kto sú vaši rodičia. Ja nemienim prísť o prácu len kvôli tomu že sa neviete správať.

Mackie,ja viem že ma teraz preklínaš ale ver mi že to bude dobré." Milo sa na mňa usmiala no ja som jej úsmev neopätovala. ,,Kedy sa to má akože uskutočniť? Opýtala som sa. ,,Čakala som túto otázku. Máte presne týždeň pokiaľ odletíte do Paríža."

,,Čo ak s tým nebudú rodičia súhlasiť?" Ozval sa Stark a vo mne sa objavil kúsok nádeje. Mamina to určite zatrhne ak ju dostatočne poprosím. ,,Nevidím dôvod aby nesúhlasili. Ide o vaše dobro a je to pre vás neuveriteľná šanca do budúcnosti. Ide totižto o špičkovú kliniku a taká ponuka sa neodmieta."

,,Môžme ísť?" Opýtala som sa keď mi už nenapadali žiadne otázky. Kitt len prikývla a my sme opustili jej kanceláriu. Bez obzretia či jediného slova som sa vydala smerom do jedálne pretože sa blížil obed a ja som bola neuveriteľne hladná.

,,Čo ti sadlo na nos? " Jeho ruka sa obkrútila okolo môjho zápästia a tým ma prinútil zastaviť. Otočila som sa k nemu a spýtavo sa na neho pozrela. ,,Prečo ma tak nenávidíš?" ,,Ty sa ešte pýtaš? Si len obyčajný egoista ktorý si o sebe myslí že je najlepší a vždy dostane čo chce. Baby striedaš ako ponožky a city ti nič nehovoria. Poznám takých ako si ty. A nechcem mať s tebou nič spoločné. Mám tebou bývať dva mesiace? Fajn. No ber na vedomie že od teraz pre teba nastáva peklo na zemi. Našimi malými bojmi sa to len začalo, no tou tvojou blbou stávkou si vyvolal vojnu, vojnu z ktorej odídeš ako porazený."
,,Nepoznáš ma." Hlesol. ,,A ty nepoznáš mňa. No pravda je taká že ja teba ani nechcem spoznať. Stačí mi to aký si v škole. To ako sa chováš, akoby ostatný čo nemajú toľko peňazí čo my boli niečo menej. No nie je to tak. A vieš čo? Ani ty nemáš peniaze,majú ich totižto tvoji rodičia ktorí si ich aj zaslúžia. Čo si ty niekedy spravil k dobru?!" Nečakala som na odpoveď a vyšklbla si ruku z jeho zovretia. Zazvonilo a chodby sa zaplnili študentmi a ja som nemala problém stratiť sa v dave.

Vošla som do jedálne a milo sa usmiala na našu kuchárku May. ,,Ahoj Mackie, čo si dnes nejako smutná?" ,,To je na dlho." ,,V skratke sa to nedá?" ,,Stark." Precedila som pomedzi zuby načo sa May len zasmiala. ,,No dievča s tým ti neporadím, nech sa páči a dobrú chuť." Podala mi tácku s obedom a žmurkla na mňa. Pozrela som sa na dnešný obed a v duchu som ďakovala,že toto nie je ako všetky tie jedálňové jedlá ktoré sa nedajú jesť.

Sadla som si na svoje obvyklé miesto a nevšímala si pohľady naokolo. Pustila som sa do jedla a závidela Tare že už je doma.

***

Konečne! Sladký domov. Kým som si šlapala cestu domov ako vždy, niekto tam hore sa rozhodol,že by mi nezaškodila sprcha. Asi v polke cesty sa spustil prudký dážď a ja som premokla do poslednej nitky môjho oblečenia. No viac ma prekvapilo,že nikto nieje doma.

Rýchlo som prešla do svojej izby aby som nezamokryla dlážku,pretože by sa mi ju určite nechcelo utierať a vytiahla som zo skrine kockovanú košeľu a voľné tepláky. Vlasy som si rozpustila z vrkoča a vyfénovala. Chvíľu som na seba hľadela v zrkadle rozhodujúc sa či si ich nechám rozpustené, predsa len som doma, no po tom čo som si na to spomenula som ich rýchlo zase zaplietla. Nechcem si pripomínať čo sa vtedy stalo. Je to minulosť,musím sa už konečne cez to preniesť. Povedala som si v duchu.

Zo stolíka som si radšej zobrala okuliare a pustila sa do čítania knižky.

Po tanci sa vrátila k Charlotte a znovu prehodili pár slov, keď ju zrazu oslovil pán Darcy a taj ju zmiatol svojou žiadosťou o tanec,že bez toho,aby si uvedomovala čo robí, súhlasila.On hneď odišiel a ona sa začala zožierať výčitkami,že nebola dostatočne duchaprítomná a neodmietla ho,Charlotte sa ju snažila utešiť.
,,Uvidíš,že sa ti bude veľmi páčiť."
,,Nebesá! To by bolo najväčšie nešťastie! Aby sa niekomu páčil muž,ktorého chce nenávidieť! Hádam mi neželáš takú pohromu?"

Keď opäť začali hrať a Darcy sa priblížil,aby ju vzal za ruku Charlotte neodolala a šeptom ju varovala,aby nebola pochabá a nedovolila svojej náklonnosti k Wickhamovi ukazovať sa nevľúdnou v očiach muža ktorý je desaťkrát významnejší ako ten prvý.

Od Jane Austenovej ma vyrušilo buchnutie vchodových dverí čo znamená, že rodičia sú doma a môj plán môže začať. Odložila som knižku bokom a vybrala sa dole za nimi, v duchu si hovoriac asi milión argumentov prečo tam nemôžem ísť.

,,Ahojte." Usmiala som sa na ocka a mamu keď som vošla do kuchyne kde práve vykladali tovar. Asi boli na nákupoch. ,,Ahoj srdiečko, ako si sa dnes mala?" Opýtal sa ocko.

,,Ako vždy, nuda v škole. Nechcete pomôcť?" Opýtala som sa nevinným hlasom načo sa na mňa obaja začudovane pozreli. No tak nejako vedia,že domáce práce nepatria k mojim hobby. Radšej si sadnem do postele s knižkou v ruke a s pohárom horúceho čaju či kakaa a prípadne tabuľky čokolády.

,,Si v poriadku? Nemáš horúčku?" Zasmiala sa mama. ,,Cítim sa skvele. Čo je na tom také čudné že vám chcem pomôcť? Očividne ste šli rovno z práce a ste unavení, čo takto si ísť oddýchnuť a ja to tu upracem?" Ak mi to má pomôcť k tomu aby som sa vyhla Parížu urobím čokoľvek. Predsa len, ak pôjde iba Stark, problémy utíchnu aj tak a nemusíme byť obaja preč.

,,Makenzie Prizeová,čo sa deje?" Opýtal sa ocko s úsmevom na tvári. ,,Nič,naozaj!"

,,Takže toto všetko nemá nič s dočinením že na budúci týždeň letíš do Paríža?" Opýtala sa mama a mne úsmev hneď klesol. ,,Kitt!" Zavrčala som načo sa obaja zasmiali.

,,Je mi ľúto ale Kitt nám volala,že sa z toho budeš chcieť nejako vyvliecť a oboznámila nás zo situáciou. Vysvetlíš nám mladá dáma ako je možné že ti hrozí vylúčenie z univerzity? " Opýtal sa pre zmenu ocko.

,,Ale mamí, však keď pôjde len Stark tak naše problémy aj tak utíchnu a nemusíme do toho Paríža obaja." Ignorovala som ockovu otázku a urobila na mamu puppy face, ktorý však nezabral.

,,Aiden." ,,Čo?" Opýtala som sa nechápajúc. ,,Volá sa Aiden. Povedz to." ,,Stark."
,,Mackenzie!" ,,Dobre,dobre. Je to Aiden." Jeho meno som doslova vypľula.

,,A do toho Paríža letíš a už sa o tom odmietam baviť."
,,Ale mamííííííí." Zakňučala som.

Takže máme tu novú kapitolu a ja by som sa vám chcela poďakovať,za to aký úspech Ilúzia naberá. Sme ešte len na začiatku a už je tu cez 1K reads a 200 votes.A ani nehovorím o tých krásnych komentároch :3 Ďakujem.
No a druhá vec je že prosím berte na vedomie,že nie som stroj :D Ešte aj ide koniec roka čiže samá písomka v škole,takže kapitoly nebudú bývať každý deň :) Vaša Veroncek_Ka :):) :*

Ilúzia (Dokončené)Where stories live. Discover now