Ilúzia (Dokončené)

Ignorácia

I am alive!!! Žijeeeeem :D Chcem sa ospravedlniť že dlhší čas nebola pridaná nová kapitola, no mala som akoby blok. Nedokázala som poriadne napísať ani jednu vetu a nie to novú časť. No nejako som sa už  k tomu dostala a som späť :D 

Keď povedal že ma bude ignorovať, neverila som mu. No tieto posledné dva dni to splnil do bodky. Žiadne urážky a posmechy na moju osobu, žiadne nezvyčajné nehody a dokonca sme neboli ani v riaditeľni. Profesori na nás neveriaco pozerali a nechápali čo sa deje. Boli sme v jednej miestnosti a ani sme o seba nezavadili pohľadom. Ignorácia. Akoby sme sa ani nepoznali. Človek prejde okolo neho a nič.

Nechcem si to priznať ale chýba mi to čo bolo pred týmto. ,,Si si istá že to s ním zvládneš?" Opýtala sa ma Tara. ,,Nevidím dôvod prečo by som to nezvládla.  Ak si si nevšimla tvári sa že nevie že ja existujem. Posledné dva dni boli ako prechádzka ružovou záhradou tak neviem prečo by to malo byť teraz inak." ,,Asi pretože od zajtra budete spolu bývať dva mesiace v jednom kuse?" 

,,Tak spolu budeme bývať! A čo. Svet sa z toho nezrúti." Vybuchla som. Prečo každý rieši len to že budeme spolu bývať?! Už mi to lezie na nervy.

,,Ja neverím." Hlesla prekvapene Tara načo som sa na ňu zmätene pozrela. ,,Tebe na ňom záleží. Záleží ti na ňom a štve ťa jeho ignorácia. " ,,Neblázni." Povedala som no vedela som že má pravdu. Neviem ako a kedy sa to stalo no začalo mi na ňom záležať. Nie že by som ho milovala- bože chráň to nie. No chýba mi jeho provokácia a ten jeho úsmev ktorý hovorí o tom že on je proste najlepší. Bože už hovorím ako zamilovaná tínedžerka.

,,Mackenzie Prize mňa tak ľahko neoklameš. Sebe môžeš hovoriť čo chceš no záleží ti na ňom." 

Vzdychla som si pretože som vedela že má pravdu. ,,Ako je to možné?" Hlesla som. ,,To musíš vedieť len ty sama. ,,Musím ísť Tara. Večer odchádzame a ja si musím pobaliť ešte nejaké tie drobnosti." Usmiala som sa na ňu. Neviem čo by som bez takej kamarátky robila. Tie dva mesiace mi bude veľmi chýbať.

,,Ach srdiečko už si  tu?" Ozvala sa mama len čo som vstúpila do domu. ,,Áno, musím si ísť pobaliť ešte  niekoľko vecí a nejako nestíham." Zasmiala som sa. ,,Tak to máš veru pravdu, pretože o dve hodiny odchádzame na letisko.",,Čoooooooo?" Na nič som nečakala a utekala som do izby.  Z pod postele som vytiahla kufor a poukladala do neho veci ktoré som si vďaka bohu už včera nachystala. Neviem čo by som teraz robila keby som sa musela naháňať po izbe a hľadať to čo potrebujem. No keď som bola asi tak v polovici tej kopy čo som si nachystala objavil sa problém. Mala som plný kufor. S povzdychom som zo skrine vytiahla ešte jeden a tam poukladala ostatné veci.

Nakoniec som skončila s dvoma veľkými kuframi a jednou cestovnou taškou kde som mala topánky a kozmetiku. 

Horko ťažko som sa dotrepala dole kde som hneď narazila na rodičov. ,, Mackie si si istá tým čo sa chystáš urobiť?" Zasmial sa ocko. ,,Sú to dva mesiace, nikdy neviem čo sa mi zíde. A nemám so sebou celú skriňu tak ako si myslíš."  ,,Mier." Vyhlásil a zamieril k dverám. ,,Oci? Nezabudol si na niečo?" ,,Áno zlatíčko?" Usmial sa. ,,Pomôžeš mi?" Hlesla som. ,,Som zvedavý ako sa dostaneš do lietadla."

Na letisko sme dorazili pol hodinu dopredu.  Hneď som si všimla dvoch ľudí ktorí na nás milo usmievali a keďže jeden z nich vyzeral ako staršia verzia Starka, usúdila som,že to budú jeho rodičia. ,,Caren, Mike. Radi vás zase vidíme." Usmiala sa na nich moja mama. ,, My vás tiež, predpokladám  Bee že táto mladá dáme je vaša dcéra."  ,,Máš pravdu Caren, toto je Mackenzie. Mackie dovoľ mi ti predstaviť Aidenových rodičov." Usmiala sa mama. ,,Zdravím." Zamrmlala som a aj naďalej som pohľadom vyhľadávala Starka juniora. ,,Mackie ak hľadáš nášho syna tak sa niekam vyparil. Citujem : ,, Ja tu odmietam sedieť s dôchodcami." " Zasmial sa Mike. Sklonila som hlavu,pretože som nechcela byť až tak nápadná. ,,Tešíš sa na Paríž?"  Opýtala sa ma Caren.

,,Áno,je to neuveriteľná šanca zažiť niečo nové a aj získať nové vedomosti. Predsa len prax v špičkovej nemocnici má svoje výhody. Vďaka nej sa nám otvorí veľa možností do budúcnosti." Povedala som milo. ,,Tak ti prajem veľa šťastia Mackie, a chcela by som ťa poprosiť aby si dala pozor na Aidena. Viem asi žiadam veľa no nechcem aby sa zaplietol do problémov. " ,,Ehm, pani Starková, neviem či viete aký je medzi mnou a vaším synom vzťah, no popravde netúžim na neho dohliadať. Keď sme my dvaja na rovnakom mieste, hneď pri sebe nikdy to nedopadne dobre.  Budem rada ak sa za tie dva mesiace nepozabíjame. " Ešte aby som sa o neho starala ako o malé decko. No to určite, pomyslela som si. 

,,Len aby ste nás všetkých neprekvapili. Prídete naspäť a budete tvoriť ten najzamilovanejší pár." Zasmial sa Stark starší načo som zalapala po dychu. ,,Uisťujem vás pane,že to sa nikdy nestane. My dvaja....to je smrteľná kombinácia. " ,,Má pravdu, to ju skôr zabijem ako by som s ňou mal chodiť." Ozval sa spomínaný. ,,Aiden! " Vykríkla Caren. ,,To je v poriadku, ako keby som ja chcela chodiť s tebou! Ani keby si bol posledný chlap na planéte si s tebou nič nezačnem! " ,,Vykríkla som. ,,Mackenzie! " Ozvala sa pre zmenu moja mama. ,,Ohouuu. Slečinka vystrkuje pazúriky. Ty si so mnou nezačneš? A čo ja?! S takou ako si ty by som nechcel mať nič spoločné. Však sa na seba pozri-" ,,To by stačilo!" Okríkol nás Starkov otec. ,,Správate sa ako malé deti. Berte na vedomie že odteraz spolu budete bývať tak sa podľa toho aj správajte. "

Len som si povzdychla a radšej sa k tomu nevyjadrovala. ,,Sú horší než ste boli vy." Počula som tichý Carenin smiech. ,,Tak to máš pravdu. Len Mackie sa podala na Sebastiána. Ja som bola viac menej ta tichá no ona je tvrdohlavá a nič si nenechá pre seba. Povahou je celý Seb." Odvetila mama. 

,,Ale no tááák. Nemôžte sa baviť o niečom inom?" Opýtala som sa a akurát ohlásili náš let.

,,Chvála bohu." Počula som zamrmlať otca načo som sa musela zasmiať.  Tašku som si prehodila cez plece a do rúk som zobrala kufre. Rozlúčili sme sa s rodičmi a vybrali sme sa k lietadlu. 

,,Doriti." Zamrmlala som keď som sa skoro prekotila na zem so všetkými taškami. Naozaj nebol dobrý nápad si brať toľko vecí. Taška mi skĺzla z pleca a zavadzala mi. Všimla som si že sa Stark zastavil a pobavene na mňa pozerá. Pokúsila som si to nevšímať a ďalej sa venovala svojím taškám. Spravila som pár krokov- úspešne, no potom som musela zastať pretože mi odchádzalo rameno.

Stark pristúpil ku mne a bez slova mi vzal tašku načo som na neho ostala prekvapene pozerať. ,,Nemáme na tebe celý deň." Zamrmlal a vydal sa ďalej. Len som pokrútila hlavou a konečne sa pohla ďalej než len pár krokov. No nedalo mi to a musela som sa usmiať.

Už len pár hodín a nastane peklo na zemi. No kto vie, možno si začneme žiť podľa seba a nebudeme sa ani tak často stretáva. Dúfam v to.