Ilúzia (Dokončené)

Konflikt

  Až sa mi to nechce veriť, ale je to pravda! :D Je pridaná nová kapitola a to hneď na druhý deň :D 

 ,,Nie si rada že ma vidíš?" Opýtal sa ma a pritom sa celý čas uškŕňal. ,,Myslím,že odpoveď obaja poznáme. A chcem aby si vypadol,my si už nemáme čo povedať." ,,Nie? Však nám spolu bolo tak dobre." Povedal a priblížil sa ku mne načo som sa striasla od strachu.

***Flashback***

,,Prosím nie." Plakala som no jemu to bolo jedno. Schytil ma za vlasy a tresol o najbližšiu stenu. ,,Mne nebudeš odvrávať, je ti to jasné? Si len obyčajná mala suka takže zavri hubu!" Skríkol po mne načo som sa rozplakala ešte viac. No pre neho to bolo očividne nad jeho nervy a ďalšie čo som pocítila bola jeho ruka na mojom líci. Už by som si na to mala pomaly aj zvyknúť. Toto sa deje dookola a ja to nemôžem nikomu povedať, však kto by mi uveril? On je pán dokonalý, všetci ho považujú za úžasného chalana no len ja viem čo je naozaj zač, a to som si myslela,že ho milujem. Teda nemyslela, ja som ho milovala ale to je už dávno. Kde sú tie časy keď nám spolu bolo tak dobre? Než som si stihla odpovedať, pocítila som ostrú bolesť a zacítila som sa ako najväčšia špina. Bolo mi zo seba zle, pretože to urobil znovu. Znovu mi ubližuje a on sa dokonca vyžíva v mojej bolesti. Slzy čo mi stekali dolu tvárou sa akoby stali mojou súčasťou. Zaprisahávam sa,že toto skončí. TOTO sa musí skončiť!

***Koniec flashbacku***

,,Nepribližuj sa ku mne!" Skríkla som no to som nemala robiť, nemala som mu ukázať že ešte stále ma nado mnou nejakú moc, toto bola moja obrovská chyba. ,,Miláčik hádam sa ma nebojíš,myslel som si,že tá fáza je už dávno za nami." ,, Skončilo to! Tak ako to skončilo aj s tvojím týraním!" ,,Ale miláčik, týranie? Ako naozaj? Nepreháňaj prosím ťa. Nič také hrozné sa nestalo." Smial sa. Ten idiot na normálne smial. ,, Ubližoval si mi, doteraz si to pamätám a vieš prečo? Preto lebo niečo čo naruší človeku jeho psychiku sa len tak nezbavíš! Zničil si mi život, no to bolo a teraz sa ti to nepodarí znovu. Takže láskavo opusti tento byt a neobjavuj sa mi na očiach ak nechceš mať znovu problémy." Vykríkla som. ,,Maličká vyťahuje pazúriky? Idem, ale nie preto,že to chceš, idem pretože mám ešte niečo na práci. No neboj,nevidíme sa na posledy, sme totižto susedia." Zasmial sa a konečne opustil dom.

Susedia.Susedia.Susedia. To slovo mi kolovalo v hlave donekonečna. On je môj sused. Chalan vďaka ktorému nie som schopná nikomu dôverovať na 100%, ktorý mi zničil celý život. Kvôli nemu si nerozpúšťam vlasy, pretože mi to pripomína to ako ma za ne ťahal, ako mi ich šklbal keď som odmietla poslúchnuť.

Zrútila som sa na zem a vôbec ma netrápilo že niekto zvonil. Očividne prišla moja pizza.No ja som to nechala tak a ďalej sa zadúšala plačom.Oprela som sa o stenu a triasla sa po celom tele.Neviem koľko času prešlo, hodina, niekoľko minút či len pár sekúnd no otvorili sa vchodové dvere a stál v nich Stark s mojou pizzou v ruke. Keď ma zbadal, len mi položil pizzu pri nohy a odišiel do niektorej z izieb.

Takto to nejde! Postavila som sa zo zeme a vošla do svojej izby. Obliekla som si krátku koženú sukňu, červený top bez ramienok a vysoké topánky a konečne si rozpustila vlasy. Len som si ich prečesala a nechala padať na chrbát. Spravila si ľahký make-up a dala si krvavý rúž na pery. Zo skrine som si vybrala ľahšiu bundičku a vydala sa dole do kuchyne.

Po ceste dole som sa pozrela ešte na hodiny a bolo pol deviatej večer. Keď je človek smutný a na dne ani si neuvedomuje ako ten čas plynie. No a do toho to moje chystanie.... Aby som upresnila moje plány potrebujem sa nejako zabaviť, vyhnať z mysle tie spomienky a začať konečne žiť ako sa na môj vek patrí a tak idem navštíviť nejaký ten bar.

Keď som vošla dole do kuchyne akurát tam sedel Stark,no keď ma zbadal vypadol mu tanier z ruky. Musela som sa zasmiať, no nijak inak som to nekomentovala. Prešla som okolo neho a nabrala si čistú vodu. Stále som cítila na sebe jeho pohľad no bolo mi to jedno. My dvaja kamaráti byť nemôžeme. To je mu hádam jasné. Ja som Prizeová a on je proste Stark, to k sebe nejde, takže nepriatelia až do konca.

Už som sa chystala otočiť, keď som zacítila jeho ruky na mojích bokoch. ,,Chystáš sa niekde?" Zavrčal. ,,Si slepý ak to nevidíš, no áno idem niekam."  ,,Mýliš sa maličká. Ty dnes nikam nepôjdeš?" ,,A kto si ty,že mi budeš rozkazovať čo mám robiť?" Zasmiala som sa no vnútri som zúrila od hnevu. Čo si to dovoluje mi hovoriť či niekam môžem ísť?  ,,Niekto kto ťa má na starosť. Ak si zabudla tak zajtra ráno začíname robiť a nepotrebujem aby sme kvôli tebe mali problém."  ,,Kvôli mne? Len aby to nebolo kvôli tebe. A pusť ma! Ja idem von a ty mi v tom nezabrániš." Kričala som. Potrebovala som vypadnúť, zabudnúť no on mi v tom zabraňoval. ,,Upokoj sa." ,,Ja sa neupokojím. Ja pokojná som. Len potrebujem vypadnúť, prečo to nechceš pochopiť?" Vzlykla som. Moja nálada sa zas dostáva na dno.

,,Mackie, čo sa stalo?" ,,Nepochopíš to. Nik to nepochopí. " ,,Maličká, no tak neplač." Objal ma. No ja som sa  od neho odtrhla a radšej sa vybrala naspäť do izby. Mal pravdu, zajtra je práca a je si nemôžem dovoliť sklamať Kitt.

A na toto žiadny alkohol nepomôže, možno na pár chvíľ otupí myseľ no to sa vráti a bude to horšie. Prečo som ja tá ktorá musí trpieť? Nie že by som to priala niekomu inému to nie, len niekedy mám pocit,že horšie to už byť nemôže no vždy sa objaví ešte väčšia katastrofa.  Myslela som si,že ho už nikdy neuvidím, no aha.. objaví sa hneď vedľa a ja netuším ako tie dva mesiace vydržím. Myslela som si,že najväčší problém bude Stark no očividne som sa mýlila. 

No kto to mohol vedieť? Ešte stále mám v pamäti ten jeho výraz keď sa to všetko skončilo. 

***

,,Mačička,nemysli si,že je koniec. Ja sa vrátim a bude to horšie. Oveľa, no len pre teba." Zasmial sa pred tým než ho odviedli.  Neverila som,že sa ešte niekedy uvidíme, predsa len som presvedčila rodičov nech sa odsťahujeme preč a oni po menšom presvedčovaní prisvedčili. Prestúpila som na školu do Londýna a všetko bolo fain.

***

 No všetko dobré musí skončiť.

S povzdychom som so seba zmyla ten make-up a prezliekla sa do pyžama. Na dnes mojej akcie bolo dosť. A aj keď sa mi to ťažko priznáva som Starkovi vďačná za to že ma zastavil. V takomto stave by som bola schopná spraviť čokoľvek a to by sa mi nemuselo vyplatiť. Som si istá,že by som to ráno aj oľutovala. No čo, človek má aj slabé chvíle. Sme predsa len ľudia a tí sa pravidelne dopúšťajú chybných rozhodnutí. No chvála bohu,že ja som mala niekto kto ma v tom mojom zastavil. 

A aj keď to bol Aiden. Pomyslela som si no to som už prepadla spánku.