Crocodile

12

Netrvalo dlho, kým som pocítila niečo na svojom páse. Teplo. Áno je to teplé. Nie horúce ale príjemné. Rozhodla som sa otvoriť oči a zistila som, že je to ruka na mojom páse. Niekto ma ťahal hore.

Hlava ma ešte väčšmi rozbolela. Myslela som, že je koniec, no vtedy som sa ocitla konečne na hladine. 

,,Dýchaj! Pome Sophie nadýchni sa! Nič to nie je iba sa nadýchni!" vravel mi hlas za mnou. Cítila som ako ma ťahá za pás a podľa môjho úsudku to bolo smerom k mólu. Oči som nevládala otvoriť. Dusila som sa a nemohla sa nadýchnuť.  Narazila som hlavou do niečoho tvrdého a na to ma začal niekto hneď ťahať. 

Skončila som na tvrdej zemi. Ktosi ma zdvihol do sedu a následne postavil na nohy. Nemohla som stáť a tak ma dotyčný držal za hruď. Onedlho som pochopila prečo za hruď: Dotyčný mi stlačil hrudník asi najviac ako sa mu len dalo. Bolelo to strašne no moje pľúca začali opäť pracovať na plné obrátky. 

Nevládala som stáť a tak som prudko dopadla na zem. Kašlala som a dusila sa kašľom, no vedela som sa ako-tak nadýchnuť. Ten kto ma tak fakt "úžasne" treskol do hrudi bol Seb. Kľakol si vedľa mňa a položil mi ruku na chrbát: ,,Len pokoj. Hlavne dýchaj." upokojoval ma a hladkal ma po ruke. 

Hlavu som si položila na drevo móla a začala pomaly a súvisle dýchať. Zavrela som oči a sústredila sa iba na svoj dych. 

Pomaly dýchaj Sophie. Len dýchaj. 

,,Sebastian ty si hovädo." pokrútila som hlavou ale ďalej oddychovala na móle.

Sebastian sa zasmial a a prisadol si ku mne bližšie. Stále ma hladkal.

,,Ja som nevedel, že si nemala zapnutú vestu." obhajoval sa. 

Poznáte ten pocit keď ste taký vyčerpaný, že iba ležíte, nemáte náladu na nič, nevnímate okolie a máte pocit, že vás všetko bolí? Presne tak som sa cítila ja teraz. Nechcela som vstať. Nevládala som vstať. Hlava sa mi hrozne točila a viečka mi oťažievali. 

,,Sophie?!" pomykal so mnou Seb ,,Sophie si v poriadku?!"

Hlasno som preglgla a potom povedala:,,No dajme tomu." 

,,V pohode len oddychuj." ľahol si pri mňa tak, aby som si hlavu mohla položiť na jeho hruď. 

,,Ideme domov?" spýtal sa ustráchane.

,,Nie v pohode. Môžme ísť na tie skútre." 

Sadla som si a následne sa pomaly postavila. Seb bežal hneď za mnou a chytil ma okolo pásu.

,,Si si istá?" starostlivo sa ma spýtal a ja som prikývla. Možno si hovoríte, že som psychopat, keď som sa skoro utopila a za pár minút šla na vodný skúter. Ale skrátka milujem adrenalín. Niekedy mám pocit, že som na ňom "fyzicky závislá". 

,,Okey." 

Vzal z móla vestu a pomohol mi ju obliecť. Neviem na čo, keďže by som to zvládla aj sama. Postavil sa predo mňa a začal mi zapínať vestu. Strašne ju sťahoval. Oprava: Bohovsky dosť ju sťahoval, až som musela syknúť od bolesti.

,,Prepáč." ospravedlnil sa a trochu stiahol pruh. Aj tak som sa cítila ako v korzete. 

,,Najprv ideme obaja na jeden, trochu ťa povozím, vysvetlím ti ovládanie a potom pôjdeš na svoj platí?" 

Prikývla som a Seb nastúpil na skúter. Podal mi ruku a pomohol mi sadnúť si za neho. 

,,Daj mi ruky." automaticky ma chytil za zápästie a potiahol mi ruky dopredu tak, aby sa mi dlane prekrížili na jeho páse. 

,,Poriadne sa drž. Nepotrebujem aby si sa utopila druhú krát." zasmial sa. 

,,Okey ale najprv pomaly." 

,,Ako si madam praje." 

Pomaly sme sa pohli. Bolo to úžasne. Videla som, ako za mnou voda špliecha, keď som sa obhliadla. Boli sme už dosť ďaleko od móla, keď sa Seb konečne začal otáčať.

Šiel čoraz rýchlejšie a ja som výskala. Bolo to čiastočne od strachu, čiastočne od radosti a čiastočne z adrenalínu. Sebastian začal prudšie zatáčať a v tedy som sa ho držala celým telom, skrátka ako sa len dalo aby som opäť nespadla. Spravili sme asi dve-tri koliečka a potom sa vrátili k mólu. 

Presadla som na druhý skúter a Seb mi dal základnú výuku jazdy na vodnom skútri. Ako-tak som tomu porozumela.

,,Okey tak teraz sa pomaly pohni vpred." prikázal mi a ja som spravila to, čo vravel. Bolo to ľahké. 

,,Fajn ide ti to tak poď." 

Vypálil vpred a ja som sa potácala za ním. Po chvíli mi to začalo ísť a tak som šla rýchlejšie. Sebastian ma čakal asi 300 metrov od móla. Predbehla som ho a až vtedy sa vybral za mnou. Nechcela som ísť príliš rýchlo a tak ma opäť predbehol. 

Netrvalo dlho, kým som dostala odvahu a začala ísť rýchlo. So Sebom sme sa pretekali ešte asi hodinu, kým sa začalo stmievať. Zostali sme na vode sami, pred nami tu bola ešte jedna skupinka chalanov. Jediný človek na obzore bol Jack. 

,,Nepôjdeme už?" spýtala som sa, keď sme zastali.

,,Jasné ak chceš tak môžeme ísť." prikývol, vyštartoval pri mólo a ja som ho nasledovala. Seb mi pomohol vyštverať sa na mólo. Potom sme sa rozlúčili s Jackom a vybrali sa domov. 

- - - 

Vystúpili sme z výťahu a kráčali k Sebastianovy domov. Dohodli sme sa, že mu ten darček ešte aj zabalím, pretože je vraj hrozný v balení darčekoch. Prekrútila som nad ním oči ale aj tak som súhlasila. Však čo by si on bezo mňa počal..

- - -

,,Ďakujem za pekný deň." poďakovala som sa Sebastianovy a vstala na odchod. 

,,Počkaaaj kam sa ponáhľaš?" zastavila ma jeho ruka na mojom zápästí. 

,,No domov. Zajtra musím ísť do práce." 

,,Fajn veď je ešte len pol deviatej. Zostaň u mňa a pozrieme si film. Platí?"