Crocodile

4

,,Kam to bude madam?" spýtal sa ma Seb po tom ako sme nasadli do jeho čiernej Audiny.

,,Ja som tu z donútenia, takže je to na tebe." trochu otravným hlasom som povedala a začala si zapínať pás.

,,Ale prosím ťa. Aspoň trochu si to uži. V takejto Audine nesedíš každý deň." zasmial sa takým tým jeho arogantným smiechom a naštartoval.

Po chvíľke sa však zase raz ozval: ,,Na čo si si vlastne zapla ten pás? Azda mi neveríš?"

Jeho otázka ma zaskočila, no po zistení, že on si ten svoj pás nezapol som len odvrkla:

,,Nepotrebujem aby nás chytili fízli. A hej.. neverím ti. Neviem koľko máš vodičák, a vlastne o tebe neviem nič. Takže ak si tak múdri tak mi povec aspoň jeden dôvod prečo by som ti akože mala veriť." svoj pohľad som celý čas upierala von oknom.

,,Okey máš ma. Spokojná?"

,,Nadmieru." víťazoslávne som sa na neho usmiala.

,,A keď už si to tak krásne načala.. vodičák mám od šestnástich (čo je v Amerike bežné) a teraz mám 19. Takže ma teší a ver, že mne sa dá veriť." na moment sa na mňa pozrel a jeho pery sa roztiahli do jemného úsmevu. Nevedela som, čo mám povedať, a tak som sa radšej pozerala von oknom na budovy, ktoré sme míňali, pre mňa dostatočne veľkou rýchlosťou.

,,A ty?" ozval sa napokon.

,,Čo ja?" nechápavo som na neho pozrela.

,,Koľko máš rokov? Proste mi porozprávaj niečo o sebe."

,,Ehm...ešte stále neviem či ma nechceš zabiť a zakopať ma niekde v lese."

,,Mám taký pocit, že teba by sa človek ani nedokázal chytiť... to bol kompliment mimochodom."

,,A ja mám taký pocit, že som mu neporozumela."

,,No však ty by si si hneď našla výhovorku prečo ťa nezabiť. Teda ak by si ju nenašiel ten dotyčný." objasnil mi a zasmial sa tým jeho zvláštnym spôsobom.

,,Ale hybaj ako to ty vieš?"

,,Vidím ťa."

,,Aj ja teba vidím a nejdem z teba umrieť."

,,Nepochopila si ma." rozvážne sa zadíval na cestu. Má pravdu. Nepochopila som ho. Chvíľu nastalo ticho, ktoré som sa pre zmenu rozhodla prerušiť ja:

,,Kam to vlastne ideme?"

,,Na moje obľúbené miesto." dodal a stále rozvážne sledoval cestu pred nami.

,,Myslíš bordel?"

,,Toto ma urazilo madam."

,,No fajn prepáč. Ale vážne kam? Môj pocit, že ma chceš zakopať v lese silnie." narážala som na okolité stromy.

Seb sa iba usmial, no oči nespustil z cesty. Išli sme pomalšie, čo mohlo znamenať jediné: Sme tu. Seb vytiahol kľúčik od zapalovania a obliekol si mikinu. Vystúpil auta a až vtedy som sa spamätala. Rýchlo som si obliekla bundu. Seb otvoril dvere a ja som vystúpila. Spätne ich zatvoril a auto zamkol. Pripojil sa ku mne a vykročili sme mne neznámim smerom. Bála som sa. Predsa ho ani nepoznám.

No Sebastian nevyzeral ako keby ma chce zabiť. Kráčal pokojne, obzeral sa okolo seba, ruky mal schované vo vreckách mikiny a jeho hnedé vyčesané vlasy mu viali vo vetre. Spomalila som tempo až som nakoniec skoro úplne zastavila. Seb sa otočil a pozrel na mňa:

,,Čo tam stojíš ako keby si videla ducha?"

,,Nič. Rozmýšľam."

,,Nehovor! To mi došlo. Tak nad čím tak rozmýšľaš?"

,,Vieš no.. normálny ľudia ti len tak z ničoho nič nepomôžu s krabicou a následne ti postavia nábytok, keďže ty si ľavá jak poleno a večer ťa vezmú do nejakého neznámeho no krásneho parku, čo mala byť pôvodne večera."

,,Okey asi si jediný človek ktorého poznám ktorý dokázal sformulovať štyri vety do jednej." zasmial sa a ja tiež.

,,To je ešte v pohode.. všetci mi hovoria, že strašne rýchlo rozprávam a nie je mi rozumieť. Ale vážne. Prečo si to spravil?"

,,Rád spoznávam nových ľudí. A hlavne keď nie sú nudný. Práve si dokázala, že ty taká nie si."

,,No fajn a povieš mi kde to vlastne sme?"

,,Vitaj v Jamaica Pond."

V strede parku bolo veľké jazero. Sebastian sa oprel o strom a pohľad uprel na jazero. Podišla som k nemu a tiež sa pridala k čumeniu na jazero. Ale musím uznať.. niečo na tom jazere bolo. Nevedela som od neho odtrhnúť oči. Nevnímala som nič. Iba ja. Jazero. Sebastian.

Z ničoho nič som jeho ruky pocítila na svojom páse. Zľakla som sa a trochu som nadskočila. Ruky som ihneď priložila na tie jeho, ktoré vytrvalo ležali na mojom páse.

,,Ššš. Zavri oči." ticho mi pošepol do ucha spoza mňa.

Okey.. bolo to divné, že sme tam tak stáli a poznali sme sa ani nie deň. Na moment ma premohol pocit, že ma teraz už vážne zabije. No je tu až priveľa svedkov. Napokon som oči predsa len zavrela.

,,Čo chce-" nedokončila som pretože ma hneď prerušil.

,,Šššš. Buď ticho a iba počúvaj."

Mal pravdu. Toto miesto je najkrajšie.

Počula som vodu aj napriek tomu, že z jazera voda neodtekala.
Počula som vietor, šum lístia, deti hrajúce sa pri vode.

Počula som tep svojho srdca, aj toho Sebastianovho.
Počula som všetky svoje myšlienky.

Zrazu som vedela čo robím.

Stojím tu pri jazere s chalanom ktorého nepoznám ani deň a je mi to jedno. Verím mu.