Ashton už od rána pobehoval po dome, aby si zbalil posledné veci. Ja som zatiaľ za ním chodila ako psíček a každú miestnosť, ktorú navštívil som potom ešte poriadne prehliadla, či tam niečo nenechal, aby sa nemusel vracať. Bolo vidieť, že je trochu nervózny, možno to bolo tým, že v deň odletu nebol pobalený, keď sa väčšinou balil aspoň deň predtým.
Keď po dvoch hodinách kontrolovania izieb a balenia sme si konečne sadli, už zvonil jeho mobil. Myslela som, že spolu strávime posledné hodiny, no podľa rozhovoru som zistila, že aj to mi bolo odobraté.
,,Áno, Johny?" zdvihol Ash mobil. Johny je manažér jeho skupiny a vždy v deň odchodu im zavolá, či je všetko v poriadku a či sa náhodou niečo nezmenilo. Zatiaľ, čo Ash rozprával, pozerala som sa von z okna. Ach, Santa, kde je môj darček?
,,Takže odlieta nám to o hodinu skôr?"
,,Nie, stíham to."
,,Hej mal som plány, ale nič dôležité. Aj tak na tom nezáleží, lebo s tým ani jeden z nás nič nespraví."
,,Dobre, ďakujem za zavolanie. Vidíme sa," ukončil hovor a hodil na mňa psie oči. Ja som sa naňho len smutne usmiala.
,,Je mi to ľúto, baby," zamrmlal mi do vlasov a sadol si vedľa mňa.
Keď sme o hodinu sedeli v letiskovej hale s Camernom, Austinom a Oliverom, slnko, ktoré svietilo doobeda na oblohe, sa skrylo za husté mraky. Zrejme bude pršať. Chalani mali za sebou už všetky kontroly a čakali, kedy ich lietadlo bude pripravené. Každý z nás v rukách držal plastový pohár s kávou z automatu a snažil sa nezaspať. Práve v momente, keď chcel Ashton zavolať Johnymu, aby zistil, kedy konečne môžu nastúpiť do lietadla, pracovníčka pomocou rozhlasu oznámila ich let. Pomohla som Ashovi s taškami a spoločne sme šli za Austinom. Pri východe nás čakala ochranka. Myslela som si, že ma už nepustí ďalej, no on sa bezslova za nás zaradil a nasledoval nás. Len čo sme sa ocitli na letiskovej ploche, studené počasie nás hneď prekvapilo. Takúto zimu som tu zatiaľ nezažila. Zabalila som sa tuhšie do tenkej bundy a pritúlila sa k Ashovi.
,,Možno nepoletíme až tak skoro, ak sa počasie nezlepší," vyhlásil Oliver. Všetci sme mu na to len prikývli. Chcela som niečo povedať, no zastavil ma betón, na ktorom sa objavili kvapky. Prší. Svoj pohľad som zdvihla do neba. Prižmúrila som oči a čakala, kedy mi na tvár dopadne kvapka dažďa. No nestalo sa tak. Zazdalo sa mi, že som zbadala vločku, no radšej som to nikomu nepovedala. Už blúznim. Sneh akurát možno postihne severné oblasti Kalifornie, nie pobrežie. Ale nezbadala som len jednu, neskôr som zbadala viac.
,,Ashton! Sneží!" vykríkla som radostne. Všetci sa na mňa divne pozreli, ale mne to bolo jedno. Lebo snežilo a to znamená, že aspoň na pár hodín tu Ash zostáva.
❄ ❄ ❄
Nakoniec Ashton dnes neodletel. Na poslednú chvíľu im zrušili let a tak odlietajú až zajtra veľmi skoro ráno. Je večer a pozeráme televíziu a dnešné správy. Ashton mi doteraz neuveril, že snežilo.
,,Dnes Kaliforniu prekvapilo veľké Vianočné prekvapenie. Celý štát sa mohol tešiť malinkým vločkám, ktoré padali medzi dažďovými vločkami..."
,,Ja som ti to hovorila. Ja som ti to hovorila. Ja som ti to hovorila!" opakovala som stále dookala a skákala na gauči ako malá. Ashton sa na mne iba smial a neveriacky krútil hlavou. Tieto Vianoce boli najčarovnejšie. Zázraky sa dejú, len stačí v nich veriť.
Zazvonil zvoniec a rozprávky je koniec.
A je to tu. Koniec. Normálne mi bolo ľúto ich rozdeliť, takže som Arine želanie zariadiť. Zrejme ste to čakali, že bude snežiť (hh, zrejme ten názov), alebo proste sa nič nestane, lebo v Kalifornii sneží možno raz za 50 rokov a aj to len na severných oblastiach (ďakujem Google). Ale pevne verím, že sa Vám tento príbeh páčil. Ďakujem Vám za každé prečítanie, každý vote a komentár. Jednoducho za všetko.
Veselé Vianoce
P.S.: prepáčte, že som neodpísala na komentáre, ja sa k n vrátim
Ďakujem
xx N
