Ľad a slama

20. kapitola - Zlomení 2/2

Tak zlatíčka, ako som sľúbila, je tu druhá polovica kapitoly :)

****

Znudene som si pretrela oči a zazívala. Hodinky na mobile ukazovali ešte necelých pätnásť minút do konca hodiny.

Akokoľvek som sa snažila, nedokázala som sa sústrediť na počítanie slovných úloh s lineárnymi funkciami.

Mišo vedľa mňa pokojne počítal zadaný príklad - zdalo sa, že ho to aj celkom baví. Priala som si mať jeho cit pre tento predmet tak, ako už nespočetne veľakrát.

Porozhliadla som sa po triede. Väčšina spolužiakov poctivo počítalo príklad, dokonca aj Laura, čo ma tak trochu prekvapilo.

Ak som občas sedela pri Mišovi, vo chvíľach ako je táto sa zvykla otočiť ku mne a čosi vtipné poznamenať.

Od pondelka so mnou však neprehodila ani slovo a nezmenilo sa to ani v ostatné dni. Zakaždým na mňa vrhla len zamračený pohľad, akoby som mohla za jej hlúposť a rozchod ja.

Popravde, posledné dni som sa nad tým nemala ani čas pozastaviť sa. Všetky moje myšlienky smerovali k Romanovi, ktorý stále ležal v nemocnici, no dúfali sme, že ho snáď čoskoro pustia domov a v neposlednom rade aj Majovi.

Ten deň, kedy sa mi naplno otvoril, pre mňa znamenal naozaj veľa. Mala som pocit, akoby odhodil tú masku a odhalil tak svoju druhú, oveľa citlivejšiu časť. Zároveň to znamenalo, že mi vážne dôveruje, čo ma potešilo no na druhej strane tak trochu nechávalo na pochybách. Znamenalo to, že všetko, čo sme spolu prežili myslel vážne aj keď k tomu nič nepovedal?

Zo zamyslenia ma vytrhlo zvonenie na koniec hodiny. Všetci a už začali baliť, načo učiteľka znova začala kričať, aby ešte počkali a zaznačili si domácu úlohu. Zároveň nám znova pripomenula, že budeme testovaní, načo som len prekrútila očami.

Keď sme konečne mohli vyjsť z triedy a väčšina z nás zamierila ku skrinkám, začal mi vo vrecku vibrovať mobil.

S očakávaním som ho vybrala a pri pohľade na meno volajúceho sa okamžite usmiala. Bol to Majo.

„Ahoj," hneď som to zdvihla. Všimla som si, ako na mňa Laura zazerá. Opäť mala ten tvoj ublížený pohľad, ktorý sa zároveň miešal s hnevom.

Na mňa?

„Čauko, čo máš dnes poobede na pláne?" veselo sa spýtal. Zahrialo ma pri srdci. Vedela som, že aj napriek jeho smútku zo straty sestry, svoju radosť nepredstieral.

„Idem jazdiť," odvetila som. „Chceš ísť von?"

„Hej, rád by som, ale mám čas len do piatej," povedal trochu sklamane. „Potom idem na tréning."

„Áha." Trochu ma to zamrzelo. „No a čo keby som prišla za tebou?" navrhla som. „Môj tréning si už videl."

To ho rozosmialo. „Tak fajn, to by som bol rád. Takže prídeš?"

„Samozrejme." Rozlúčili sme sa a ja som sa rýchlo prezula a prezliekla. Posledné dni som pri koňoch trávila naozaj málo a už som si to chcela vynahradiť.

Potešilo, keď som pri vchode stretla Viku. Spolu s mamou stáli pri jej aute a zhovárali sa.

„Ahojte," hneď som ich pozdravila a mame utekala dať pusu na líce.

„Ahoj zlatko," usmiala sa na mňa. „Práve som vravela Vike, nech vyhnojíte boxy. Roman mi volal z nemocnice, že ho púšťajú domov, takže idem za ním. Keby som sa nevrátila skôr, ako budete hotové, kľudne nasedlajte a choďte do haly."