Ľad a slama

2. kapitola: Zábavný spoločník

Ach, normálne sa ma chytá nostalgia :D

Prebudila som sa neskoro. Neskoro na moje pomery. Väčšinou nevyspávam tak dlho ako dnes. Vstanem ráno o ôsmej, prejdem sa zo psami čo zahŕňa beh na kopci za naším domom.

Vzhľadom na včerajšie preteky som si dopriala trochu spánku. Navyše sme včera dlho do noci oslavovali.

Vstala som z postele, popreťahovala si ruky a zapla svoj laptop. Prihlásila som sa na facebook a skontrolovala upozornenia.

Jedna žiadosť o priateľstvo. Určite to bude nejaká jazdkyňa, ktorá ma včera videla na pretekoch, pomyslela som si.

O to väčšie prekvapenie pre mňa bolo, keď som zistila, že ma žiada Mário!

„Čo to má znamenať?" s dupotom som pribehla do bratovej izby. Sedel na posteli a so svojím spoluhráčom Sebastiánom neviem akým, sledoval ako chlapík, ktorý ukazuje ako prežiť, zožral surovú stonožku. Očividne boli spolu na tréningu a teraz ho pozval ku nám.

Bolo mi jedno, že som mala pyžamo pozostávajúce zo šortiek a tielka. Musela som zistiť o čo tomu somárovi ide.

„Neviem o čom hovoríš," pozrel na mňa.

Nastrčila som mu svoj laptop. Zasmial sa.

„Normálne ťa žiada o priateľstvo. Prijmi to nie?" A skôr ako som stihla niečo urobiť, prijal žiadosť.

„Zabijem ťa!" zasyčala som. Sebastián sa zasmial a viac čumel na mňa ako na televízor.

„Robí si srandu? Alebo si mu to nakázal ty?" zisťovala som.

„Nič s tým nemám spoločné. A mala by si byť rada, že potom čo si mu urobila ťa ešte žiada o priateľstvo.

„To je snáď vtip!" vyhŕkla som. „Najprv si zo mňa robí srandu a teraz?"

Vtom mi cinkla správa. Bola od neho!

Čau koniarka! Hovoril som si, nezačneme od znova? Nebolo to práve najlepšie zoznámenie. Po tom čo si mi urobila, som si pomyslel: „Páni tá musí mať odvahu!" Chcem ťa spoznať z tej lepšej stránky. Nestretneme sa dnes niekde v cukrárni? Alebo čo tak pizza?

„No vidíš!" zasmial sa Roman.

Aj Sebastián spozornel. „Páni ten chalan sa nezdá. Hm koniarka."

„Drž hubu!" vyprskla som a vypochodovala z izby. Musela som sa upokojiť a tak som urobila päťdesiat sklápačiek. Potom som mu odpísala.

O čo ti ide?!! Nie. Vieš čo? Zistím si to sama. O pol štvrtej pri Arkáde.

Spokojne som sa odhlásila a zaklapla laptop. Vedela som, že býva niekde na blízku. Roman ho dosť často spomínal až som sa zľakla či sa náhodu nezamiloval. Pri pomyslení na to, som sa okamžite rozosmiala.

S dobrou náladou som zamierila ku vstavanej skrini v kúte izby a vybrala čisté rajtky. Slúžila presne na ten účel. Skladovala som tam svoje jazdecké oblečenie, dečky po sedlo, ušane a starý box pre čistenie.

Vzala som si jedno z originálnych jazdeckých tričiek a fialovú vestu.

Mama bola pri koňoch už od rána, preto som sa musela zviezť na bicykli. Občas si ju niekto zaplatil ako trénerku a tak sa stávalo dosť často, že bola v stajni už skoro ráno.

„Čau koniarka!" pozdravil mi Sebastián, ktorý práve vychádzal z Romanovej izby. Prevrátila som očami a vyšla do záhrady. Bol krásny slnečný deň, ako stvorení na vychádzku.