Hop, hop, hop. Nech sa stalo čokoľvek. Hop, hop, skok. Ostaň taká aká si bola doteraz. Otočka na diagonále, oxer na pravo. Miluj svoje jazvy a drž sa vpredu.
Neustále som musela myslieť na Majove slová. Aj keď som práve smerovala na prekážku. Aj keď som sa znova skoro zrubala z koňa. Jednoducho neustále.
„Otoč ju a poď na krížik," kdesi z veľkej diaľky ku mne doľahol mamin hlas. Otočila som Mercy a pripravila sa na skok. Kobyla ladne preletela cez prekážku.
„Soňa?! Počúvala si ma vôbec?" zakričala na mňa mama. Zastavila som a hlúpo som na ňu pozrela.
„Hovorila som na krížik, nie kolmák. Si snáď zaľúbená?" lišiacky sa na mňa usmiala a žmurkla. Viktória stojaca vedľa nej sa zachichotala. Dnes nám mama pre zmenu postavila malý parkúr a ukazovala ako sa vyvarovať tým istým chybám, ktoré sme robili. Keďže Vika bola predo mnou, teraz mala voľno.
Zahryzla som si do pery, sklonila sa aby mi nevidela do červenej tváre a predstierala, som že si opravujem strmeň.
„Na dnes to asi stačilo. Vykrokujte ich a potom príďte do stajne," povedala mama nakoniec a vyšla z haly.
„Čo je ti dnes?" spýtala sa ma Vikina okamžite. Uvoľnila opraty, nohy vytiahla zo strmeňov a pohýbala chodidlami aby si uvoľnila svaly.
„Nič," mykla som plecom a z vrecka rajtiek vytiahla konskú pochúťku. Sklonila som sa ku kobylinej hlave, ktorá si ju odo mňa okamžite vzala.
„Soňa, poznám ťa už dosť dlho a tak..." Viktória sa chystala na svoju dlhočiznú prednášku o priateľskej intuícii a podobných veciach, no ja som ju mávnutím ruky okamžite stopla.
„Ide o toho tvojho hokejistu, pravda?" zasiahla ma ďalšou otázkou. V jej modrozelených očiach sa šibalsky zablyslo.
„Eee."
„Ja som to vedela! Ja som to vedela!" zasmiala sa a div, že nezačala tancovať na chrbte koňa. Mala jedno šťastie, že jej kobyla bola jednou z tých pokojných a nebojácnych koní, ktoré sa nezľakli len tak hoc čoho.
Možno aj preto som vtedy letela z Mercy.
„Nie je môj! Veď spolu nič nemáme."
„Ale chcela by si čo?" zaskočila ma ďalšou otázkou. Pripomínala mi to veľké delo, ktoré bol vystavené v moskovskom Kremli.
Neodpovedala som. Namiesto toho som šikovne zmenila tému: „Mali by sme ísť. Na dnes už toho mali dosť. A už nie sú ani také spotené." Pohľadom som sa uistila, že mám pravdu a otočila kobylu ku východu. Ľutovala som, že nemám pri sebe slúchadlá a MP3 či aspoň mobil, pretože Viktória ma neustále bombardovala rovnakými otázkami. Čo hovorím? Čisté delo v Kremli.
Vyšli sme von. Cvrčky a cikády už vyhrávali svoju zvyčajnú pieseň. Pomaly sa stmievalo a na oblohe sa začali objavovali prvé hviezdy. Milujem večerné jazdenie. V hale toho síce veľa nevidieť, ale pamätám si na večerné vychádzky, na okolitých kopcoch, ktoré som toto leto stihla absolvovať.
Hnať sa s vetrom opreteky, nemyslieť na nič a na nikoho... Na cestu svieti milión hviezd a občas aj veľký nadýchaný mesiac.
Dnes to bol pekne vykrojený kosáčik rozplývajúci sa na tmavomodrej oblohe, svietiaci iba vďaka slnečným lúčom.
Nech sa stalo čokoľvek. Ostaň taká aká si bola doteraz. Miluj svoje jazvy a drž sa vpredu.
Vďaka nočnej oblohe, ktorá mi tak neskutočne pripomínala Majove oči som si znova spomenula na jeho slová.
ČTEŠ
Ľad a slama
TeenfikceMedzi hokejom a jazdectvom je dosť veľký rozdiel a to si uvedomujú obe športové skupiny. Soňa je pätnásťročné dievča, ktoré našlo záľubu práve v jazdectve. Jej brat Roman sa venuje hokeju a oboch súrodencov rodičia plne podporujú. Na jednom hokejovo...
