Ľad a slama

4. kapitola: Ahojte volám sa Laura a som tu nová!

Dnes sa zoznámime s trochu poplašenou Laurou a Soňa pôjde s Majom na korčule. Radím si dobre zapamätať ich celý rozhovor, neskôr sa vám to bude hodiť :P

Spomínane piesne: Bleed It Out - Linkin Park

Burn It Down - Linkin Park

BTW: Ako tak čítam po sebe, hej Majo sa furt len usmieva, ale ja si nedokážem pomôcť :D

„Pomôžeme ti nejako?" milo sa jej spýtala Viktória.

„Vlastne, volám sa Laura a som tu nová!" veselo vyhŕklo dievča. Očividne zabudlo ako sa správať pri koňoch. Alebo to jednoducho nevedela.

„A kde máš koňa?" neodpustila som si poznámku.

„Kôň mi príde zajtra. Od Dobríka," hrdo vyhlásila.

„A odkedy dáva Dobrík kone iba tak do prenájmu?" neubránila som sa zvedavosti.

Dobrík bol asi najznámejší a najvplyvnejší človek v jazdeckom športe. Aspoň teda u nás... Jeden čas sa u neho dal prenajať kôň, mohli ste na ňom jazdiť, chodiť na preteky, no platili ste veľké prachy za jeho starostlivosť. Potom s tým sekol.

„Nedáva. Budem jeho podkoniarkou. Jeho predchádzajúci jazdec chce odísť. Pozná sa s mojimi rodičmi a tak sa ich spýtal, či by som nechcela zaskočiť za neho. Bude ma trénovať. No a na jeseň budem robiť licenciu."

Nadvihla som obočie a pozrela na Viktóriu. Nekomentovala to.

„Povedal mi, aby som sa tu trošku porozhliadla. No nikdy som nemala toľko odvahy aby som sem prišla takto. Až dnes," rapotala Laura ďalej.

„Ehm...fajn. Ja som Soňa," podala som jej ruku.

„Laura. Koľko máš rokov, si dosť vysoká," neodpustila si poznámku.

„Mám štrnásť. Pôjdem do deviatky," zachmúrene som odvetila.

„Ja tiež!" veselo zvýskla. Vzápätí začala točiť čosi o škole, koňoch a kamoškách. Vikine nedala ani šancu na predstavenie.

„A vy tu máte vlastné kone?" spýtala sa odrazu.

„Hej," prikývla som.

„Jeej a čí je tamten kôň?" opäť zmenila tému a rozbehla sa ku Farhane.

„Ten je môj," hlesla Vikina ticho, no Laura ju nepočúvala a už pribehla ku mojej kobyle.

„Tá je krásna. A aká je vysoká a svalnatá," obdivovala ju. Stála som obďaleč a dávala pozor, aby sa ku nej nepriblížila viac ako bolo treba.

S Vikou som si vymenila veľavýznamné pohľady.

„Soňa, máme novú jazdkyňu. Vidím, že ste sa už zoznámili," do stajne napochodovala mama, sledujúc Lauru.

„Ehm...áno."

„To je dobre. Priprav sa, o päť minút buďte v hale," zavelila a už jej nebolo.

Mierne som odtisla Lauru a dala sa do sedlania koňa. Vikiny a moji rodičia sa poznali a boli dobrými kamarátmi. Preto mama trénovala aj ju.

„Aká sa ti zdá?" spýtala sa ma pošepky Vika, keď sme vchádzali do jazdiarne.

Pevne som si sadla do sedla, stisla kolená a pozrela na ňu. „Je čudná."

„Na môj veru. Ani sa mi nepozdravila, nezaujímalo ju ako sa volám..."

„Mali by sme si na ňu dať pozor," vážne som povedala.

„Aj ja si myslím."

Po týchto slovách sme sa rozdelili a klusali každá iným smerom. Mama neznášala, keď sme boli na kope.