Ľad a slama

5. kapitola: Čo koho do toho?

Dlhšie kapitoly, začína sa nám to zamotávať. Poteší aj kritka :)

„Dobre Soňa, teraz zmeň smer na diagonále a poď na ten kolmák."

Bolo stredajšie poludnie a spolu s Vikinou sme mali tréning. Mama sa rozhodla, že nás preskúša ohýbanie koňa a potom skákanie. Na to som sa tešila najviac zo všetkého.

Pri každom skoku sa mi rozbúchalo srdce, vlasy mi poletovali na všetky strany a ja som pociťovala nevýslovnú radosť. Občas som sa cítila akoby som letela.

Zmenila som smer a pripravila sa na nacválanie. Pevne som si sadla do sedla a potom Mercy nasmerovala na prekážku.

Vo chvíli keď sa jej nohy prestali dotýkať zeme som zaujala stehenný sed a tým preniesla svoju hmotnosť nad kobylino ťažisko.

Mercy preletela cez prekážku ani šíp.

„Výborne nabudúce sa snaž menej nakláňať nad Mercyn krk," poradila mi mama a potom vyzvala Vikinu.

Oldeburská kobyla na ktorej sedela, elegantne precválala okolo nás a ešte elegantnejšie preskočila prekážku.

Kone tohto plemena sa zväčša používali na drezúru no niekoľko jedincov ste mohli nájsť aj na parkúrových súťažiach.

„Soňa, teraz poď na dvojskok," oslovila ma mama.

Prikývla som a znova nacválala kobylu. Keď sme sa pripravovali na skok, Mercy spanikárila a chvíľu poskakovala na mieste. Snažila som sa ju utíšiť no ona ďalej vyvádzala. Vika na mňa s hrôzou hľadela a mama sa snažila upokojiť kobylu z miesta. (Nie je nič príjemnejšie ako skončiť udupaná pod vystrašeným koňom).

V kakofónii zvukov som jasne rozoznala príchod ďalšieho koňa a buchot halových dverí.

Mercy sa v tej chvíli postavila na zadné a ja som vyletela zo sedla.

Tvrdé pristátie mi vyrazilo dych. Do očí sa mi kto vie prečo nahrnuli slzy. Iba ťažko som rozoznala ako mama obratne chytila Mercy a snažila sa ju upokojiť.

A potom som zaregistrovala toho druhého jazdca. Nebol to nik iný než Laura, zrejme na Dobríkovom koni. Popri Laure kráčal vysoký mladý muž. Očividne zhrozený z celej tej situácie, okamžite pribehol ku mne.

„Nič sa ti nestalo?" spýtal sa trasľavým hlasom zatiaľ čo som sa pokúšala pozviechať. Koleno, ktoré som si včera rozťala ma príšerne bolelo a rovnako na tom bol aj môj ľavý bok. Zajtra tam určite budem mať modrinu.

„V poriadku," povedala som namrzene a oprášila si čierne rajtky. Nenávistne som pozrela na Lauru, ktorá tam stála a pozerala ako teľa na nové vráta. Krava!

„Veľmi ma to mrzí!" ospravedlňoval sa muž mne aj mame. Evidentne vedel akú tu má funkciu.

„Hovoril som tuto mladej dáme aby sem neprišla tak zhurta, že sa tu možno trénuje, ale ona to akosi prepočula," karhavo pozrel na Lauru.

„Iste, ale platia tu isté pravidlá a každý kto chce byť členom by ich mal vedieť aj dodržiavať," neodpustila si mama. Musela som sa usmiať.

„Jasné, jasné..." prikyvoval muž a mne pripomínal tých stolových antidepresívnych vtáčikov, pijúcich vodu.

Potom sa otočil na Lauru sediacu na Dobríkovom koňovi. Až vtedy som si ho prezrela poriadne.

Bol to grošovaný sivko s plavou hrivou a peknými mandľovými očami. Stál úplne pokojne prežúvajúc zubadlo.

„Poďme dievčatá, dnešnému tréningu odzvonilo." Mamin prísny hlas ma vytrhol zo zamyslenia. Bez slova som od nej vzala opraty a krívajúc ju nasledovala.