Ľad a slama

16. kapitola: I-E-A-I-A-I-O

Ahooj :) Ozýva sa po dlhej dobe. Dúfam, že si užívate prázdniny. Ja som písanie pomerne dosť flákala, takže som ani nepridávala novú kapitolu, keďže toto je posledná, ktorú som mala v zásobe. (Mala by som sa polepšiť O:)
 Pri tejto kapitole som si uvedomila, že to všetko nebolo na škodu. Dosiahla som 102 strán a je to pre mňa taký malý goal, čo sa týka pisania :) Ďakujem za všetky votes a komentáre.
Užívajte kapitolu :)

Ruka ma bolela aj na druhý deň. Mama skonštatovala, že je pravdepodobne narazená, a tak mi na ňu dala octanovú masť a obväz na spevnenie. Koleno na tom bolo o niečo lepšie, hoci ako som predpokladala, hralo snáď všetkými farbami dúhy.

Malo to však aj svoju svetlú stránku. Už som sa necítila akoby ma prešiel parný valec a neskutočne som sa tešila na opekačku.

S Majom sme sa stretli o pol desiatej. Prekvapilo ma, že aj napriek prichádzajúcej jeseni, bolo vonku stále príjemne teplo. Cítila som sa skoro ako na začiatku leta.

„Vidím, že ruka si to odniesla o čosi viac," skonštatoval Mário cestou na zastávku, kde nás mali čakať ostatní.

Chalani sa dohodli, že pôjdeme na Kvašnú vodu čo bol prameň neďaleko lesoparku Cemjata iba zopár kilometrov od Prešova.

Rodičia nás tam s Romanom brávali celkom často a niekedy sme celý výlet absolvovali na bicykloch. Terén bol dosť náročný takže som bicykel častejšie tlačila pred sebou ako na ňom šliapala, ale cesta domov bola vždy úžasná.

„Asi je narazená," odvetila som. „Klamala som, keď som hovorila, že sa cítim fajn, bolela ako fras."

„Čakal som, kedy si to priznáš, ale ty si si vždy stála za svojím," zasmial sa Majo.

Roman ma potľapkal po pleci. „Zoznám sa so Soninou tvrdohlavosťou."

„Len som nechcela, aby ste si o mňa robili starosti," odvetila som prosto. Zavládlo ticho no, neušiel mi Majov skúmavý pohľad.

To už sme došli ku skupinke ľudí čakajúcich na zastávke. Hneď som zbadala Sebastiána stojaceho pri ďalších dvoch chalanoch, ktorých som poznala iba z videnia.

„Čaute," pozdravil ich Roman a hneď sa s nimi dal do reči. V jednom z nich som spoznala Peťa, brankára dorastencov, s ktorým som sa stretla po zápase v deň mojich narodenín.

„Vidím, že tu máme aj dámsku spoločnosť," všimol si ma druhý chalan. Mal krátke tmavohnedé vlasy, rovnako hnedé oči a atletickú postavu. Nedalo mi nevšimnúť si jeho prívesok v tvare slnka, ktorý mu visel na krku. Zdalo sa mi, že sa volá Rišo.

„Bacha to je moja mladšia sestra," ozval sa Roman.

„Soňa však?" prehodil veselo a nečakane ma objal. „Sebo spomínal, že pôjdeš s nami."

„Ehm... áno," odvetila som trochu zaskočená, keď odo mňa odstúpil. Optimizmus z neho len tak sršal. „A ty si Rišo," hádala som šúchajúc si boľavú ruku.

„Správne," usmial sa a žmurkol na mňa.

Chalani sa zasmiali a Roman ho štuchol do boku. „Ty si pako."

„Stále sa takto správa?" spýtala som sa pošepky Maja, ktorý stal vedľa mňa. Myklo mu kútikmi úst.

„Rišo je tak trochu magor. V dobrom slova zmysle," odpovedal. „Na druhej strane je to najoptimistickejší človek v tíme a vždy nás dokáže naladiť na tú správnu vlnu. A to aj keď prehráme."

„Stisk má tiež poriadny," zašomrala som si pre seba. Majo sa opäť usmial a zadíval sa mi do očí. A opäť to trvalo o niečo dlhšie, presne ako včera na pretekoch.