Ľad a slama

3. kapitola: Mernem

Malé červeno - oranžové klbko sa doteperilo pred vchodové dvere. Srsť malo celú ufúľanú a polepenú, nehovoriac o krvavých fľakoch na tele. V smutných očiach mu zasvietila nádej.

O šteniatku írskeho setra sa mohli ľudia dozvedieť na mnohých veterinárnych klinikách či zvieracích obchodov. O nájdení šteniatka, papiere s fotkou informovali aj na stromoch či reklamných pútačoch.

Nik sa neprihlásil. A tak šteniatko ostalo u dobrých ľudí, ktorý sa ho ujali a pomenovali ho Mernem. Zomrieť. Vtedy zomrel jeho starý život.

Bežala som, čo mi sily stačili. Odkedy ma Roman zalarmoval, nerobila som nič iné, iba bežala z ulice na ulicu a vykrikovala Mernemove meno. Čo by si asi pomyslel nejaký Armén, ktorý sa náhodne ocitol na Slovensku?

Ani spomienka na jeho príchod ma nezdržala v hľadaní. Hľadali aj mama s ockom, ibaže išli opačným smerom. Chcela som aby sme sa všetci rozdelili a hľadali sami, ale rodičia protestovali a tak pri mne bežal aj Roman.

„Vládzeš ešte?" pozrel na mňa.

Nie. „Áno," zaklamala som. Nemohla som si dovoliť zastať. Išlo o život. Bože, čo ak ho uniesol jeho predchádzajúci majiteľ? Nešlo mi do hlavy ako mohol ujsť, bránku som zavrela a plot preskočiť jednoducho nemohol. Aj na írskeho setra bol dosť vysoký.

Zo zamyslenia ma vytrhlo zadunenie hromu.

„No doriti. Ešte toto nám chýbalo," zahrešil Roman. Bolo otázne kedy začne pršať, vietor bičoval okolité strechy domov a chodníky takmer od začiatku tejto záchrannej akcie.

Zanedlho spadli prvé dažďové kvapky. Začala som sa triasť. Roman si okamžite vyzliekol svoju mikinu s kapucňou a podal mi ju.

„Ďakujem," vysúkala som zo seba.

Pre zlú viditeľnosť, ktorú mal na svedomí dážď a pomalí západ slnka, zapol baterku, ktorú nám dali rodičia.

„Meeerneem!" skríkla som, keď som lapila dych. Ani zosilnený hlas hodinami spevu nám nepomohol. Všetko bolo márne.

Zotrela som si slzy a kvapky vody z tváre a pokračovala v behu. V sluchoch mi bila krv a v hlave mi duneli slová piesne, po ktorej sme mu dali meno.

„Si si istá, že vládzeš?" prihovoril sa mi znova.

Hlavne naňho neziap, pomyslela som si. On za nič nemôže.

„Hej," prikývla som a bežala ďalej.

Od vysilenia som doslova iba prepletala nohami. Bežala som odvtedy, čo mi zavolal, to znamená, že okolo všetkých dvanástich kaplniek plus okolo Arkády až k nášmu domu.

Vtedy Romanovi zadrnčal telefón.

Prosím, nech sú to rodičia s dobrou správou!

„Čau Majo!" To je neslýchané!

„Pozri, teraz nie je vhodná chvíľa...čože? Pes?" zbystrila som pozornosť.

„Dobre hneď sme pri tebe," Roman zložil a pozrel na mňa. „Našiel nášho Mernema!"

Tuho som ho objala, aj keď by si to správne zaslúžil Majo. Zo srdca mi spadla obrovská skala.

Opäť sme sa dali do behu, aj keď opačným smerom. Bola som taká šťastná, že som zabudla na boľavé nohy a bola hneď niekoľko metrov pred Romanom.

Už z diaľky som pri jednom z domov videla postavu v modrom, s dvoma írskymi setrami.

„Vďaka bohu!" doslova som Majovi vletela do náručia. Trocha prekvapene no tuho ma objal. Sálalo z neho teplo, čo moje zmrznuté telo potrebovalo ako soľ. A tiež nevoňal práve najhoršie.