Ľad a slama

14. kapitola: A čo ak?

Tak po dlhšom čase pridávam novú kapitolu, zatiaľ teda najdlhšia spomedzi všetkých :)

Dúfam, že sa bude páčiť, hoci postavy neriešia práve najpríjemnešie veci.  Užite si čítanie :)

Keď som prišla domov, hneď som sa prezliekla do pohodlných nohavíc a staršieho trička. Do batoha som si zbalila rajtky a niečo na zahryznutie.

Keďže som netušila kedy sa Roman vráti, napísala som mu krátky odkaz s prosbou, aby dal jesť psom.

Z kôlne som vzala svoj bicykel a vyrazila.

Ani som sa nenazdala a už sa predo mnou vynorila budova krytej jazdiarne. S úsmevom som prešla cez cestu, potom mi už len stačilo zabočiť smerom k areálu.

Bicykel som odstavila pri ohrade a oprela ho o stojan. Už z diaľky som zazrela Mercy ako sa pasie s viacerými koňmi vo výbehu. Niekoľko z nich sa snažilo dostať ku hromádke jabĺk pri okraji. Keď Mercy zistila čo je vo veci, okamžite sa pridala k ním. Zbožňovala jablká.

Vykročila som smerom k stajniam. Panoval tam typický pokoj, ktorý som tak milovala. Zopár koní bolo vo svojich boxoch a zvedavo vykúkalo von.

Prešla som až nakoniec uličky, kde sa nachádzali šatne a kancelárie. Zaklopala som na dvere jednej z nich. Bola som si istá, že mama o takomto čase ešte nejazdí. Navyše sme sa deň pred tým dohodli, že hneď ako mi skončí škola, môžem ísť za ňou.

„Ďalej," ozvala sa takmer okamžite. Vošla som dnu.

„Čauko."

„Ahoj Soňa," pozdravila ma s úsmevom. „No čo, ako bolo?" Sedela za stolom a čosi študovala. Na gauči oproti mala úhľadne zložené jazdecké nohavice. Odsunula som ich na bok a sadla si. „Tak všelijako, odvetila som. „Máme novú spolužiačku. Zhodou okolností je to Laura."

Mama na mňa prekvapene pozrela. „Tá nová jazdkyňa?"

Prikývla som. „Tiež som bola dosť prekvapená."

„No a ostatní?" zaujímala sa ďalej. „Čo povedali na vlasy?"

„V pohode. Teda, aspoň zatiaľ. Vraj ma skoro ani nespoznali," pousmiala som sa. Pohľadom som zavadila o jednu z fotiek na maminom stole. Bola som na nej s Mercy na našich prvých pretekoch. Bol to riadny trapas, keďže som vybehla z kolbiska.

„Roman už bol doma?" mama zmenila tému. „Som zvedavá ako to zvládol."

Pokrútila som hlavou. „Ešte nie."

„Neskôr mu zavolám," rozhodla. „Dúfam, že ho zastihnem ešte pred tým ako pôjde na tréning." Na malý moment sa odmlčala.

Vstala som. „Mám si ísť chytiť Mercy?"

„Vieš čo zlatko, asi by bolo dobré, keby si jej najprv vyhnojila box. Po jazdení budeš určite unavená a nebude sa ti chcieť, veď ťa už dobre poznám," usmiala sa na mňa.

„Tak fajn, to zmáknem," vyšla som von a zamierila do šatne.

Bola to malá, útulne zariadená miestnosť, kde sme sa s Vikou často zdržiavali. Hoci je v klube viac žien ako mužov, ženská časť je od tej mužskej oddelená.

Odomkla som svoju skrinku a prezliekla sa do starších šortiek, ktoré používam iba na prácu v stajni. Obula som si nízke, zelené gumáky, vlasy si vypla hore, aby mi nezavadzali a vyšla von.

Z ovsárne, kde sme skladovali aj väčšinu náradia som vzala veľký fúrik a vidly.

Vyhnojovanie nikdy nepatrilo k mojim obľúbeným činnostiam. A rozhodne to nie je nič príjemné. Ak to má niekto rád, tak ho úprimne obdivujem.