Ľad a slama

11. kapitola: Tajomstvá a bozky

„Niečo si želaj," usmiala sa na mňa mama, keď som zostúpila dole sfúknuť sviečku. Zadívala som sa na oranžový plamienok a pritom premýšľala odkiaľ sa tu vzala tá torta.

Typickú rodinnú oslavu som mala mať až na ďalší týždeň, pretože ako na potvoru boli takmer všetci ešte odcestovaný. Mama sa zaprisahávala, že je to posledná oslava, ktorú organizuje. Vedela som, že to nemyslí vážne.

Pristúpila som bližšie a zamyslela sa. Čo si želať?

Kedysi som si priala iba jediné: Byť šťastná. Postupom času som pochopila, že ako náhle sa mi začne dariť a som konečne šťastná, všetko sa pokašle a ja opäť spadnem na hubu. Aj to bol pravý zmysel intra jedného z albumov Korn, ktoré som pochopila až o čosi neskôr.

Myšlienkami som zaletela k raňajšiemu rozhovoru s Majom. Prajem si, aby bola moja celá rodina zdravá. A a ja, pomyslela som si a sfúkla sviečku.

„Čo keby sme si išli sadnúť na terasu vzadu na záhrade?" navrhla mama. „Nebudeme predsa trčať v kuchyni, keď je vonku tak pekne."

„Nemám nič proti," usmiala sa Majova mama a pozrela na svojho manžela (akoby mala čakať inú odpoveď).

Presunuli sme sa do záhrady. Mama sa vrátila do kuchyne po nôž a taniere, oco zatiaľ ponúkol hosťom niečo na pitie.

Našu malú terasu obľubujem z celého domu asi najviac. Cez letné obdobie sme tu trávili pomerne veľa času. Rada som si sem chodievala čítať knihy, alebo iba tak počúvať hudbu a rozjímať nad okolitým svetom. Rodičia s Romanom tu často dlho do noci hrávali žolíka. Ja som sa iba prizerala, pretože som ho hrať nevedela a nikdy mi to ani nešlo do hlavy.

Občas sme tu aj grilovali, hlavne keď k nám niekto prišiel na návštevu. Na dlhú drevenú lavicu sme sa pomestili aj štyria a okrem nej boli okolo stola, ešte štyri ratanové stoličky.

Teraz sme spolu s Romanom a Majom obsadili lavicu a rodičom neostávalo nič iné, iba si posadať okolo.

„Nech sa páči oslávenkyňa. Môžeš krájať tortu," mama mi podala veľký nôž.

„Seriózne?" zasmiala som sa. Veď so svojou ľavou rukou viem ledva odkrojiť chlieb!

„Máš už pätnásť!" zasmiala sa.

Opatrne som od nej vzala nôž a načala tortu.

„Si ľaváčka?" so záujmom sa spýtal Majo.

„Áno, tak nejako," odvetila som krájajúc prvý kúsok. „Občas je to na príťaž, no inokedy by som to nevymenila ani za nič!" Prvý kúsok som úspešne odkrojila a podala ho Majovej mame.

Keď som sa chystala odkrojiť druhý, psy dovtedy pokojne ležiace v tieni sa rozbrechali a rozbehli ku bránke.

„Niekto asi ide," oco sa postavil zo stoličky a išiel za psami. O malú chvíľu sa vrátil naspäť v spoločnosti nízkej staršej ženy opierajúcej sa o svoju paličku. Usmiala som sa. Bola to babka z mamkinej strany.

„Pochválen buď Ježiš Kristus," pozdravila sa a usmiala sa na Majových rodičov.

„Naveky amen," usmiala sa mama a vzala jej paličku a kabelku.

„Ahoj babka," zoširoka som sa ňu usmiala a položila nôž na tácku. Torta počká.

„No Soňka, tak všetko najlepšie k tvojim pätnástym narodeninám," podala mi ruku a začala mi blahoželať, keď som k nej pristúpila. „Veľa zdravia, šťastia a veľa úspechov pri tých koňoch." Na líce mi vtisla bozk a podala mi darčekovú tašku spolu s kyticou malých ružičiek.