Ľad a slama

15. kapitola: Skok do neznáma

Ahojte! Opäť po dlhej dobe pridávam novú kapitolu ĽAS a musím povedať, že je to jedna z mojich najobľubenejších: Soňa sa zúčastňuje jazdeckých pretekov, ktoré prinesú nové skutočnosti *nemôže nájsť to správne slovo*. Opäť je trochu dlhšia tak dúfam, že si ju užijete. Želám ešte krásne slnečné prázniny :)

„Soni, zlatko, už je čas vstávať."Pomrvila som sa a – aj keď nedobrovoľne – otvorila oči. Mama sa skláňala nado mnou a usmievala sa. Cez odostreté žalúzie prúdili do izby slnečné lúče. Výborne. Počasie dnes očividne bude priať. Vstala som z postele a nasledovala mamu do kuchyne. Bolo sotva pol deviatej, oco s Romanom už dávno odišli. Prvá súťaž sa začínala až o pol jedenástej, ale mama vždy trvala na tom, aby sme sa pokojne najedli, zbalili si veci a naložili Mercy. Sadla som si k stolu a naliala si teplý čaj. „Čo si dáš Soňa?" spýtala sa mama. „Iba niečo ľahké," odvetila som. „Stačí chlieb s maslom." Rukou som si pretrela oči a zazívala. Mama sa pousmiala. „Už začína nervozita?" „Tak ako vždy," odvetila som a vzala si krajec chleba. Po raňajkách som si išla umyť zuby a obliecť sa. Keďže sa do jazdeckého oblečenia prezliekam až v stajni tesne pred odchodom, vzala som si staršie tričko a pohodlné nohavice. Zo skrine som vybrala nový set na Mercy a snažila sa ho vtesnať do batoha. Chrániče na nohy s ušaňami tam v pohode vošli, horšie to bolo s dečkou. Nakoniec som ju vzala pod pazuchu. Do vrecka nohavíc som si samozrejme dala MP4. Od včerajška som vďaka Majovi drtila jeden album Muse za druhým. Ich hudba bola vážne skvelá, navyše svojimi textami dokázali neskutočne povzbudiť. Do ruky som vzala obal so sakom a poobzerala sa po izbe či som na nič nezabudla. Rukavice od Maja! S úsmevom som ich vzala zo stolíka a dala ich do batoha ku ostatným veciam. „Soňa, už si hotová?" volala na mňa mama.„Jasné!" ozvala som sa a náhlila sa dole schodmi. „Zabalila som nám niečo na zahryznutie. Tu máš, vezmi si vodu," podala mi fľašu. „Pustíme psov a môžeme vyraziť." O niekoľko minút sme už obe sedeli v aute. Cesta do jazdeckého klubu trvala iba chvíľku a ako vždy, aj teraz som ju využila a trochu si zdriemla. „Vyzerá to tak, že niekto od nás sa tiež chystá na preteky," skonštatovala mama, keď zaparkovala auto. Vystúpila som a ponaťahovala si stuhnuté končatiny. Neďaleko nás stál tmavomodrý Ford so svetlohnedým prepravníkom pre kone. O auto sa opieral vysoký, mladý muž a s niekým telefonoval. Keď nás uvidel, hneď nám kývol na pozdrav. Bol to Martin, mamin dobrý kamarát. Občas ma so sebou brával na vychádzky a dalo sa s ním pokecať takmer o všetkom. Maťo dotelefonoval a podišiel k nám. „No čo jazdkyne, tiež sa chystáte do Fintíc?" Mama sa usmiala. „Áno. A ty čo? Ktorú súťaž štartuješ?"„Idem od dvojfázového skákania a potom aj skok L," odvetil. „Dúfam, že budeme v kondičke. Posledné preteky Carbon začal krívať."Pomaly sme sa pohli k stajni. Dúfala som, že sa Mercy cez noc príliš nevyváľala, inak by som mala prácu na viac. Mama s Maťom sa zastavili pri Carbonovi, ja som si zatiaľ v šatni zložila batoh s vecami a podišla k Mercynmu boxu.Kobyla pokojne stála na mieste s privretými očami. V hrive mala zapletených niekoľko stebiel sena, inak vyzerala čistá. „Mercy," ticho som ju oslovila. Zastrihala ušami a pozrela na mňa. Usmiala som sa a otvorila dvere boxu. „Pekne ju vyčisti Soni a potom umy chvost. Ja zatiaľ idem s Maťom zapojiť k autu transportér," pristavila sa pri mne mama. Prikývla som a dala sa do vyberania slamy. Keď som skončila, uviazala som si ju do uličky a opäť ju poriadne vyčistila. So zapletaním hrivy a podobnými vecami som si nikdy nerobila starosti. Nemala som trpezlivosť a hoci to na koni vyzeralo pekne, stavila som na prirodzenosť. Prezula som sa do gumákov a zo šatne vzala šampón. Mercy som si uviazala vonku pri opracovisku, kde sme v lete po vychádzkach a ťažších tréningoch sprchovali kone. Keďže bolo dosť teplo, vyzliekla som si mikinu a zaviazala si ju okolo pása. Takto sa mi bude pracovať oveľa lepšie. Dôkladne som jej našampónovala chvost. Mercy občas netrpezlivo prestúpila z nohy na nohu a ja som si za to vyslúžila zopár mokrých fľakov na oblečení. Opláchla som jej všetku penu a aby jej chvost uschol rýchlejšie, začala som sa s ňou prechádzať.Myšlienkami som sa preniesla k chalanom a ich dnešnému zápasu. Dúfala som, že sa im darí a že to vyhrajú. Hlavne bez zranení. „Už ste hotové? Môžeš si uložiť veci do transportéra, ja s ňou pochodím," mamin hlas ma vytrhol zo zamyslenia. Podišla k nám a pohladila Mercy po šiji.„Mám sa už aj prezliecť?" podala som jej vodítko. Kobyla sa medzitým sklonila a pyskom si poškrabkala holeň. Mama sa na malý moment zamyslela. „Radšej áno, nechceme sa predsa plašiť. Potom ti zapletiem vlasy, dobre?" Prikývla som a odišla do šatne. Z batoha som vytiahla rajtky a vzorne poskladanú košeľu. Oba kusy oblečenia príjemne voňali pracím práškom. Keď som sa obliekla, pred zrkadlom som si upravila biely golierik. Nezabudla som ani na svoje obľúbené fialové podkolienky. Zo skrinky som vybrala prilbu zabalenú v čiernom vrecúšku, chránič chrbta a uzdu. Zavesila som si ju na plece k batohu, zamkla skrinku a išla pre sedlo. Maťo bol v stajni a čistil svojho koňa. Keď ma zbadal s toľkými vecami, hneď mi priskočil na pomoc.Vďačne som sa na neho usmiala. „Ďakujem."„Za málo. Veď ti to takmer spadlo. Potrebuješ ešte niečo?"„Už iba sedlo." Prešla som okolo neho do sedlovne a vzala si to svoje. Maťo mi pomohol s vecami až k transportéru, hoci sa tiež musel pripraviť. „Ty máš teda servis," zažartovala mama hneď ako nás uvidela. „Ponúkol sa sám," povedala som na svoju obranu. Maťo sa iba zasmial a vrátil sa do stajne. Všetko som poukladala do úložného priestoru a potom Mercy nasadila špeciálne prepravné bandáže. Hoci to bola pomerne krátka cesta a Mercy si na ne ťažko zvykala, nič sme nechceli riskovať. Stále lepšie ako dlhodobo liečiť nejaké zranenie spôsobené zlou prepravou. Mama skontrolovala či sme na nič nezabudli, a potom mi podala vodítko. „Môžeme ju naložiť."Prikývla som a prešla s kobylou pár krokov dozadu. Nato sme sa obe otočili a ja som ju nasmerovala na stred rampy transportéra. S bandážami sa jej chodilo trochu ťažšie a komicky zdvíhala nohy, ale nakoniec to zvládla. Odopla som jej vodítko a upevnila ju na karabínu vnútri. Ešte som skontrolovala sieťku s čerstvým senom, ktoré sme jej vždy prichystali na cestu, potľapkala ju po krku a vyšla bočnými dvierkami von. Mama zaistila opornú tyč za zadkom kobyly, potom sme spolu zdvihli rampu a uzamkli ju.Vo chvíli ako som si sadla do auta sa moja nervozita začala stupňovať. Snažila som sa to potlačiť. Ten pocit som veľmi dobre poznala, za tieto prázdniny som ho zažila už niekoľko krát, no vždy tak trochu opadol, keď som už sedela v sedle. „Ukáž, ešte ti zapletiem vlasy," mama si sadla za volant. Otočila som sa chrbtom k nej a podala jej gumičku, ktorú som dovtedy mala na ľavom zápästí. Mama mi šikovne zaplietla vlasy, a potom sa pripútala. Urobila som to isté a z batoha pri nohách vybrala MP4. Nič v tejto chvíli nepomôže viac ako dávka dobrej hudby. Do uší som si dala slúchadlá a pustila si najnovší album Muse - The 2nd Law. Opatrne sme vyšli z areálu. Ťahať za sebou príves so zvieraťom nie je žiadna sranda. Znenazdajky som si spomenula ako raz oco šoféroval a celý čas nadával, pretože mu jeden blbec nedal prednosť. S Romanom sme sa celú cestu zadúšali od smiechu.Vtedy mamin mobil položený na palubnej doske slabo zažiaril. Prišla jej SMS. Jemne do mňa štuchla a ja som si dala dole jedno slúchadlo. „Pozri sa prosím ťa. To bude určite tato." Prikývla som a vzala ho do ruky. Mama mala pravdu bola to SMS od oca. „Vyhrávame jedna nula," prečítala som nahlas. Musela som sa usmiať. „Odpíš mu koniari do toho. Bude zábava," povedala mama s úsmevom. Hneď som začala vyťukávať odpoveď. O pár minút oco odpísal: Aj vy, koniarky. S mamou sme sa obe rozosmiali. Privrela som oči a vnímala hlas Matta Bellamyho. Práve začala hrať Madness a mne šklblo kútikmi úst. Hneď som sa cítila lepšie. Do Fintíc sme dorazili okolo desiatej. Sledovala som slnečnicové polia popri ceste a ticho si pospevovala spolu s Mattom. Preteky, život sú preteky, ale ja ich vyhrám. Áno, ja ich vyhrám. Survival doteraz patrila k mojím najobľúbenejším a zároveň najepickejším piesňam z albumu. Vedela správne nakopnúť človeka a to všetko vo veľkolepom štýle. Včera pred spaním som si pozrela ich vystúpenie na uzatváracom ceremoniály olympiády, o ktorom nám hovoril Majo. Bolo to úžasné predstavenie. Matt je fakt veľký šoumen, to som musela uznať. A ja sa nevzdám, pretože som si vybral uspieť. Yeah, my vyhráme! Zabočili sme k areálu futbalového ihriska, kde sa preteky konali. V okolí parkovalo už mnoho áut s transportérmi a na veľkej trávnatej ploche za samotným ihriskom sa už staval parkúr. Mama našla voľné miesto a opatrne zaparkovala. Vedela som, čo bude nasledovať. Odopla som si pás a zo zadného sedadla vzala vodítko. Obe sme vystúpili z auta a ja som sa postavila k bočným dvierkam. Počkala som, kým mama spustí rampu, a potom som vošla k Mercy. Pohladila som ju po krku a zapla jej vodítko. „Môžete vyjsť Soni!" pokynula mi mama. Jemne som potisla Mercy, aby začala cúvať. Mama stála pri kraji rampy a dávala pozor, aby kobyla nešliapla mimo. Keď bola Mercy bezpečne vonku, začala som jej dávať dole bandáže. Ako vždy aj teraz sklonila hlavu a odtrhla si zopár stebiel trávy. „Idem do kancelárie pretekov odniesť pas a nahlásiť štart," oznámila mi mama. „Môžete sa trošku poprechádzať, a potom začneme sedlať, dobre?" usmiala sa a pohladila ma po vlasoch. „Okej," odvetila som. Mama odišla a ja som s Mercy prešla zopár krokov. Rozhliadla som sa po okolí. Nad krajinou sa vypínal Kapušiansky hrad a na rozľahlých kopcoch bolo roztrúsené stádo koní. Popri kolbisku stáli stánky s občerstvením, cukrovou vatou a niekoľko drevených stolov s lavicami. Dvaja mladí chlapci na veži rozhodcov kontrolovali veľké reproduktory, vzápätí na na skúšku pustili akúsi ľudovku. Jazdci naokolo vykladali svoje kone a niektorým pomáhali ich podkoniari. Bola to výhoda, hlavne, ak pretekali s viacerými koňmi. S mamou sme Mercy zvládli aj samé, navyše mi vždy hovorila, že takto sa viac učím samostatnosti. Niečo na tom bude.Podišla som ku kobyle a upravila jej hrivu. Mercy mi automaticky začala šmátrať vo vreckách. Zasmiala som sa. „Nemám tam nič pre teba, zlato. Ale ak chvíľu počkáš, niečo určite dostaneš." Pohladila som ju po pysku. „Dnes to dáme však?" pozrela som jej do očí. Úprimných a inteligentných. Bol to pohľad, ktorému sa dalo dôverovať. Mnoho ľudí mi už stihlo vyčítať, že radšej trávim čas v stajni, jazdím, upratujem alebo sa len tak dívam na kone. Vraj sa mám viac zapájať do spoločenských akcií, chodiť vonku medzi ľudí a zabávať sa. Zbytočne som im vysvetľovala, že mne to tak vyhovuje a že už vôbec nepotrebujem každý piatok sedieť v bare a tráviť čas blbými debatami, ktoré nikde nevedú. Nie som ten typ a nikdy ním ani nebudem. A už vôbec nie po tom, ako som zistila akí poniektorí ľudia dokážu byť. Nie, ďakujem. Radšej si zájdem na peknú vychádzku, upracem box, postarám sa o Mercy a večer zaleziem do teplej postele s dobrou knihou. Toto je môj spôsob zábavy. Mama došla o pár minút. Mercy sa stále dožadovala nejakej pochúťky. Keď nás takto uvidela, zalovila vo vrecku a vytiahla odtiaľ malú granulu s jablkovou príchuťou. (Okej, raz sme ich s Vikou zo zvedavosti ochutnali. Neboli zlé...)Dali sme sa do sedlania. Hoci sa súťaž začínala až o dobrú polhodinu, každý jazdec si pred jednotlivým štartom vždy koňa opracoval na cvičných prekážkach. A zatiaľ som netušila koľká som v poradí. Všetko som robila samostatne, mama mi len držala kobylu a občas podávala veci. Nakoniec len skontrolovala a upravila sedlo s dečkou. „Dve fešandy," usmiala sa na nás. „Musím si vás odfotiť." Z vrecka nohavíc vybrala mobil. Postavila som sa bližšie k Mercy a usmiala sa. Kobyla zdvihla hlavu, uši pekne vztýčené dohora. „Krása. Ďalšia pekná spomienka," mama mi ukázala fotku. Opäť som sa usmiala. Netrvalo dlho a začala sa prehliadka parkúru. „Poriadne si zapamätaj trasu, prezri si všetky oblúky a premysli si ako budeš nadbiehať na prekážku," radila mi mama tesne pred tým ako som vošla do kolbiska. „Vieš ako si máš vypočítať cvalové skoky však?" „Samozrejme," prikývla som. Za iných okolností by išla do kolbiska so mnou a všetko by mi podrobne vysvetlila, no tentoraz musela dávať pozor na Mercy. Našťastie som už na túto situáciu bola zvyknutá, takže som pokojne vyrazila. Spolu so mnou tam už bolo niekoľko jazdcov a stále prichádzali noví. Kráčala som okolo pestrofarebne namaľovanej prekážky a zachytila pohľad chalana v červenom saku. Bol vysoký, mal strapaté vlasy pieskovej farby a tmavohnedé oči. „Tam pri páske, to je tvoja trénerka?" ozval sa znenazdajky. Prekvapene som zastala. Nemohla som si nevšimnúť jeho stehná. Musel jazdiť oveľa dlhšie. A určite aj posiloval. Pristihla som sa pri myšlienke na to, ako by asi v takom oblečení vyzeral Majo. „Mamka," odvetila som. „Ehm... je zároveň aj moja trénerka," rýchlo som dodala. Chlapec sa usmial. „Som Erik," vystrel ku mne pravú ruku. To gesto mi prišlo až príliš oficiálne.„Soňa," tiež som sa predstavila. Vediac, že som prišla na prehliadku parkúru a nie kecať, som sa opäť pohla vpred. Erik ma nasledoval. Dráha nevyzerala zložito. Stačí si dať pozor na zmenu vedúcej nohy, poriadne odmerať vzdialenosti pri dvojskokoku a všetko pôjde hladko.„Koľko jazdíš?" Erikov hlas ma vytrhol zo zamyslenia. „Sotva štvrť roka. Ale pretekám iba dva mesiace," odpovedala som. „A ty?"„Skoro štyri roky," usmial sa. „Pretekám z toho dva." Došli sme na koniec parkúru. Celkom deväť prekážok z toho jeden dvojskok. Ak si dám pozor, nebudeme sa s Mercy príliš hnať dopredu a prejdeme to čisto, máme šancu na výhru. Aj napriek tomu, že je tu mnoho lepších a skúsenejších jazdcov. „Aha, tam je rozpis." Erik ukázal na informačnú tabuľu blízko stánku s občerstvením. Obaja sme sa k nej vydali. V skoku do deväťdesiat centimetrov sme súťažili jedenásti. Predo mnou boli piati jazdci a medzi nimi aj Erik. „Piaty v poradí. Super to aby som začal s opracovávaním," prehodil a znova sa usmial. „Tak zatiaľ," rozlúčil sa. „Maj sa," odzdravila som mu a pobrala sa za mamou. „No čo, všetko preštudované? Aký sa ti zdá parkúr?" spýtala sa ma. „Nevyzerá byť komplikovaný, len si musím dať pozor na zmenu nohy a dvojskok. To je všetko," odvetila som a pohladila Mercy po pysku. Už vyzerala nedočkavo. Ani som sa jej nečudovala. „Koľká si? Videla som vás spolu s tým fešákom. Kto to bol?" mama sa potmehúdsky usmiala. Cítila som ako červeniem. „Šiesta a ehm... to bol Erik," odvetila som rýchlo. „Prehodili sme spolu iba pár slov, jazdí už pomerne dlho."Odpoveďou mi bol iba veľavýznamný pohľad. „No dobre," mama zmenila tému. „Môžeš si na ňu sadnúť a ísť na opracovisko."Zbehla som do auta po rukavice a chránič chrbta. Keďže bolo dosť teplo, jazdecké sako som brať nemusela, ale pri dekorácii sa to patrilo. Skontrolovala som strmene, dotiahla podbrušník, a vyšvihla sa do sedla. Popchla som Mercy do kroku a prešla k priestoru, ktorý bol vyhradený na opracovanie koňa. Musela si zvyknúť na okolité prostredie a tiež sa rozhýbať. Erik už sedel na svojom koni a klusal po obvode opracoviska, kde niekoľko jazdcov skákalo cez cvičné prekážky. Tento krát mal na sebe iba svetlomodrú košeľu s bielou viazankou. Netrvalo dlho a prvá súťaž sa oficiálne začala. Keď bola Mercy dostatočne rozhýbaná, začala som skákať. Najprv malý krížik v kluse, neskôr pár kolmákov a oxerov v cvale. Mama stála obďaleč a korigovala ma.„Štartuje Erik Gajdoš na koni Gleenmore, žrebčinec Veľký Šariš. Pripraví sa Soňa Savašová, Mercy, Parkúr Tím Prešov." V momente ako zaznelo hlásenie som prešla do kroku. Chcela som vidieť Erika na parkúre. Vyzeral dosť sebaisto, bola som zvedavá ako mu to pôjde. Gleenmore bol plný energie a očividne aj dosť mladý kôň, po každom skoku si rád vykopol. Erik sa držal naozaj dobre a celý parkúr prešiel bez jedinej chyby akoby sa nechumelilo. „Erik, úsmev. Máš výborný čas," povedal hlásateľ na konci, keď Erik cválal okolo veže rozhodcov. Dostavil sa známi pocit chvenia rúk. O chvíľu to príde. „Hlavne sa neplaš a mysli dopredu," radila mi mama, keď sa ozvalo moje meno. „Vy to zvládnete," povzbudivo sa na mňa usmiala a potľapkala Mercy po krku. „Tak veľa šťastia."Vošla som do kolbiska a pozdravila sa rozhodcom. Rozhostilo sa ticho. Toto bola moja chvíľa!Zhlboka som sa nadýchla.V momente ako sme dostali povolenie na štart, som popchla Mercy do cvalu. Prvé dve prekážky sme prekonali bez väčších problémov. Na rad prišiel oxer. Zacítila som ako zaváhala. Stisla som opraty a iba sa pripravila na zbúranie prekážky a prípadný pád. Mercy sa však v poslednej chvíli odpichla od zeme preskočila ho. Diváci nás odmenili nadšeným potleskom. Srdce mi divo tĺklo a motýle v mojom bruchu sa opäť prebudili k životu. Toto bol iný adrenalín. „Fajn dievča, teraz to nepokaz," zašepkala som, keď sme sa blížili k pestrofarebnej prekážke, pri ktorej ma zastavil Erik. Mercy ju preskočila, nie však dostatočne vysoko. Nepríjemný zvuk spadnutej bariéry mi zarezonoval v ušiach. Musela som sa však sústrediť na ďalšie prekážky a stále vyzerať pokojne a uvoľnene. Mercy vybrala ostrú zákrutu a ja som sa opäť videla na zemi. Našťastie som sa udržala v sedle a pripravila sa na posledných pár prekážok. Prekonali sme ich bez problémov. Vydýchla som si a potľapkala Mercy po krku. Započúvala som sa do hlásenia. Čas sme mali celkom dobrý, škoda tých štyroch trestných bodov. Pri páske ma už čakala mama. Chytila opraty a ja som zosadla z kobyly. „Veľmi zlé?" spýtala som sa s malou dušičkou. Bola som prehnane sebakritická a akúkoľvek prehru som si vždy vyčítala. „Čosi," mama ma objala. „Štyri trestné hore – dolu. Išli ste pekne. Veď vás čaká ešte jedna súťaž, nič nie je stratené. Musíš si byť istejšia," povzbudila ma. Pousmiala som sa. Prešli sme k transportéru a mama mi podala fľašu s vodou. Poriadne som sa napila, potom priniesla čerstvú vodu aj Mercy. Ostávalo mi už len čakať. Oprela som sa o auto a poobzerala sa po okolí. Jazdci sa pripravovali na opracovisku, iní ešte len sedlali svoje kone spolu s podkoniarmi. Pri jednom z transportérov som zbadala dievča, ktoré držalo až tri kone. Vzápätí k nej prišla jej kamarátka a dva z nich jej zobrala. Dievča sa na ňu vďačne usmialo. Erik stál pri Gleenmorovi s rukami vo vreckách a zamyslene pozoroval dianie na kolbisku. Súťaž sa čoskoro skončila a po nej nasledovala slávnostná dekorácia. Erik bol samozrejme prvý. Najväčším prekvapením pre mňa bolo, keď vyhlasovali šieste miesto. Dali sme to! Mama mi chytro podala sako a ja som vysadla na Mercy. „Gratulujem," zablahoželal mi Erik, keď sme kráčali smerom k porotcom. „Vďaka," povedala som stále trochu zaskočená, keď postarší pán v klobúku upevnil na uzdu stužku peknej fialovej farby. Potom mi podal ruku a Mercy ponúkol kocku cukru. Keď mi zablahoželali aj ostatní porotcovia, nasledovalo čestné kolo. Užívala som si ho naplno. ****Po krátkej prestávke na prestavbu parkúru znovu otvorili kolbisko. V dvojfázovom skákaní boli prekážky vysoké sto centimetrov. Jazdci, ktorí parkúr prekonali bez trestných bodov sa dostali do rozoskakovania. Dráha bola kratšia a prekážky sa zvýšili o desať centimetrov. Okrem toho, v druhom kole nešlo iba o presnosť, ale aj o čas. Kráčala som okolo parkúru a počúvala Martinove rady. S mamou sa stretli pri stánku s občerstvením a keď sme vošli do kolbiska na prehliadku, ponúkol sa, že mi pomôže. Nenamietala som. „Tu si tiež daj pozor na nadbiehanie," ukázal na poslednú prekážku. Bol to kolmák, čisto výškovo prekážka, pre kone dosť nepríjemná. Problém bol hlavne v určení dobrej vzdialenosti odskoku. Navyše jazdec musel v pravú chvíľu zaujať správne držanie koňa, aby ho príliš neťahal za opraty.Prešli sme až k rozpisu. Konkurencia bola veľká, nedalo mi nevšimnúť si Erikove meno rovno pod tým mojím. Martin bol desiaty a ja som bola siedma. Keď som neskôr klusala neďaleko opracoviska, opäť sa pri mne pristavil Erik. „Na to, že jazdíš tak krátko si bola celkom dobrá," prehodil. Spomalila som Mercy a podišla k nemu. „Stále je čo vylepšovať."„Aká skromná," zasmial sa. „Škoda, že nemáme viac času. Chcel som sa prejsť po okolí. Páči sa mi tu a tie kopce sú ako stvorené na vychádzky."„Hej je tu fakt pekne," prisvedčila som. „Nebudeš mať trochu času po tejto súťaži? Mohli by sme vyklusať aspoň ten malý kopček," rukou ukázal na krajinu za nami.„No ja neviem..." zamyslela som sa. Netušila som, čo si o ňom mám myslieť. „Máme oslavu, takže sa budeme ponáhľať domov. Snáď nabudúce." „Nabudúce určite," povedal vážne. Dali sme sa do opracovávania koní. Miestami som zastala, aby som videla ako parkúr prekonávajú ostatní. Skúsenejším jazdcom nerobili problém ani vyššie prekážky a väčšina z nich sa dostala aj do rozoskakovania. Dievčaťu, ktoré práve skákalo kôň už po druhý krát odmietol preskočiť prekážku čo znamenalo vylúčenie. Sklamane vyšla z kolbiska. Nadýchla som sa a pomaly nacválala kobylu. Priestor v opracku sa trochu vyprázdnil a ja som si mohla precvičiť skoky. Čoskoro sa z veže rozhodcov ozvalo moje meno. Mama sa na mňa povzbudivo usmiala. Spomalila som Mercy a otočila ju smerom ku kolbisku. Periférne som zaregistrovala známe auto, ktoré parkovalo neďaleko ihriska. Viac som sa nad tým nezamýšľala, opäť som sa zhlboka nadýchla a pripravila sa na štart. Keď sme preleteli cez prvú prekážku, uvoľnila som sa a začala si to vážne užívať. Mercy túto zmenu vrelo uvítala. Stále sme si udržiavali rovnaké tempo a rytmus, no pred poslednými troma prekážkami nečakane zrýchlila. „Neponáhľaj sa, neponáhľaj sa..." šepkala som, keď sme preskočili predposlednú prekážku. Radostne si vykopla a mne zovrelo žalúdok. Snažila som sa s ňou hrať, tak ako ma učila mama. Navyše, kolmák si vyžadoval pomalší nájazd. Srdce mi divo tĺklo. Blížili sme sa k nemu závratnou rýchlosťou. Poriadne som stisla kolená a pripravila sa na skok. Mercy však zaspätkovala a narazila do bariér. Hlavu dala automaticky dole a v tej chvíli som už letela vzduchom. Pádu sa nedalo zabrániť. Už som sa objímala s trávnikom. Tvrdý náraz mi vyrazil všetok dych. Nepomohol mi ani chránič chrbta. Iba okrajovo som si uvedomila, že v ruke stále držím opraty. V tej druhej mi začala pulzovať bolesť.Napriek tomu všetkému som sa snažila pozviechať, aby som ľuďom dala najavo, že som v poriadku. Ani som si neuvedomovala aké ticho dovtedy panovalo. Začula som uľahčené výdychy.Pád jazdca znamenal jasné vylúčenie, a preto som sa pratala z kolbiska. Ruka ma bolela a pomaly sa k nej začínalo pripájať takmer celé telo. Bielu látku na kolene zdobil krásny zelený fľak. Mercy pokojne kráčala vedľa mňa. Pozorne som si ju prezrela od hlavy až po chvost a kopytá. Nevyzerala byť zranená ani nekrívala, to bolo dobré.Pri páske som zbadala stáť oboch rodičov a Maja s Romanom. Sakra! Ticho som zaškrípala zubami. „Čaute," pozdravila som ich, keď som k nim dokrivkala.„Ako sa to hovorí, kto nepadá ten nejazdí?" ozvala sa mama a hneď mi pomohla s Mercy. Napriek situácii mi myklo kútikmi úst. Staré známe heslo. „Zrejme," rozopla som si remienok od prilby a stiahla si ju z hlavy. V kolbisku už bol Erik a bezchybne zdolával parkúr. „Strašne som sa chcela dostať do rozoskakovania. Takmer som to mala." „To nevadí," mama sa na mňa povzbudivo usmiala. „Hlavné je, aby ste neboli zranené." „Nič ťa nebolí?" spýtal sa oco.„Ruka a trochu koleno. Som v pohode," mávla som rukou. „Ten pád bol dosť drsný," Roman sa zapojil do debaty. Majo mlčky stál vedľa neho, tmavé vlasy mu padali do čela. Stretli sa nám pohľady a on sa usmial. Zaujímalo by ma, kedy sem stihli prísť.Mama sa na mňa ustarostene pozrela. „Nechceš radšej zájsť k zdravotníčke? Pre istotu."„Je mi fajn vážne, nemusíš sa báť," presviedčala som ju. V skutočnosti som sa cítila, akoby po mne prešiel parný valec a netúžila som po ničom inom, iba zaliezť do postele. „No dobre. Radšej ju ale vezmem vykrokovať," rozhodla a začala si predlžovať strmene. Potom sa vyšvihla do sedla a popchla kobylu do kroku. Vďačne som sa na ňu usmiala. „Kedy ste došli?" otočila som sa na ocka„Krátko pred tým ako si začala skákať," odvetil mi. Pozrela som na chalanov. „A ako sa vám darilo?"„Prehrali sme. Využili presilovku, naparali nám dva góly a už bolo," ozval sa konečne Majo. Zahryzla som si do pery. A ja som nechcela, aby Mário videl moju prehru. „Každopádne horšie ako pád z koňa to rozhodne nebolo," doložil brat. „Prosím ťa, to nič nebolo. Pokiaľ po teba nemusí prísť sanitka, všetko je v najlepšom poriadku. Proste opäť vysadni do sedla." „Alebo môžeš odísť aj po svojich," dodala mama, ktorá sa vrátila späť a zosadla z Mercy. Zasmiali sme sa. Mama s ockom neskôr odišli ku stánku s občerstvením, pretože chudák začínal byť hladný a ja som dostala za úlohu odsedlať Mercy. Bolo krátko po jednej, kobylu bolo treba zaviesť do klubu a postarať sa o ňu. Najvyšší čas chystať sa. Odopla som si pás okolo trupu a dala dole chránič chrbta. S ťažkosťou som si vzdychla. Koleno ma začalo bolieť o trochu viac, zajtra tam určite bude veľká modrina. „Počuj, fakt nechceš zájsť ku tej zdravotníčke?" spýtal sa Majo, ktorý si to evidentne všimol. Roman musel ísť na WC a my sme osameli. „Ja to zvládnem," usmiala som sa na neho. „Bol by si taký dobrý a podržal mi Mercy?" „Okey," prikývol a podišiel bližšie. Podala som mu opraty. Trochu neisto ich chytil do rúk.„Neboj sa, nič ti neurobí," zasmiala som sa. „Mám rešpekt, to je všetko," zadíval sa mi do očí presne ako vtedy na Kalvárii. „Hm... to ti nie nohavice nezastavujú krvný obeh?"„Rajtky," opravila som ho. „A nie, zvykla som si," sklonila som sa, aby som Mercy odopla chrániče na nohách. „Bola si skvelá."Prekvapene som nadvihla hlavu. „Ja?" postavila som sa. „Prosím ťa! Bola tam kopa chýb a navyše som spadla...nechápem čo skvelé na tom bolo..."„Pre mňa si ale bola," usmial sa.