Skúsený zvodca

20. časť

Už sme viac ak dve hodiny chodili pomedzi šaty a všetko obzerali a skúšali. Prešli sme už najmenej pätoro obchodov. A to sme mali už toho aj dosť nakúpeného. Nejako veľmi sme sa rozbehli o chvíľu budeme na mizine. Akurát mierime k ďalšiemu obchodu a bavíme sa ako po celý čas. Zrazu započujem známy zvuk. V kabelke mi zvoní mobil. Otvorím kabelku a vytiahnem ho. Na displeji mi ukazuje neznáme číslo. Zdvihnem.

„Prosím." ozvala som sa do telefónu.

„Zoey to som ja Christopher Nelson zo salónu. Dovolal som sa správne?" začula som mužský hlas.

„Áno som to ja. Deje sa niečo?" spýtala som sa nechápavo, keďže som ani netušila prečo mi volá takto pozde.

„Bohužiaľ áno deje. Zmenili sa podmienky vášho nástupu do práce. Našu už bývalú kozmetičku museli hospitalizovať v nemocnici kvôli komplikáciám pri tehotenstve. Takže teraz leží v nemocnici a mne nemá kto prísť do práce. Bol by veľký problém kebyže príde už zajtra?" vysvetlil mi situáciu.

„Aha. Nie nebol by to problém. Len mi povedzte kedy a ako."

„ Takže zajtra o siedmej ráno v salóne. Samozrejme tieto dva dni vám budú zaplatené ako nadčasy. Takže 2krát toľko ako normálny deň. Dohodnutí?"

„Dobre. Áno. Tak zajtra."

„Do skorého videnia." povedal a zložil.

Tine som vysvetlila, čo sa deje.

„Tina tak ja už budem musieť ísť je veľa hodín. Musím sa pripraviť a k tomu skoro ráno vstávam."

„ V pohode Zoey. Veď aj tak sme, že boli dlho spolu."

„No dobre moja. Zajtra ti napíšem ako bolo v práci." objala som ju.

„No som zvedavá. Ahoj." pozdravila.

„Ahoj." odzdravila som a šla.

Po ceste som zavolala Davovi , že sa trochu zmenila situácia. Po príchode domov som sa prezliekla. Uvarila som si praženicu na večeru. Napustila som si vaňu. Zatiaľ som si pripravila potrebné veci na zajtra. Pomaly som vošla do vane. Milujem takúto horúcu kúpeľ. Umyla som sa. Vyšla von a urobila si večerné čistenie pleti. Umyla som si zuby. Proste ako vždy. Ešte som si vyfénovala vlasy a smerovala do postele.

Tam ma už čakalo prekvapenie. Moja láska ma čakala v posteli.

„Ahoj a ty si kedy prišiel, že som ťa nepočula?" usmiala som sa naňho.

„Som sa tak tajne prikradol domov. Hehe."

Prišla som k nemu a vlepila mu krásny dlhý bozk.

„Čo robíš? Nerob Dave!" strhol ma na posteľ a šteklil ma.

„Ušteklím ťa na smrť." Vyplazil mi jazyk a šteklil ma ďalej.

Ja som sa iba rehotala a bránila.

„No už by aj stačilo nemyslíš?" spýtala som sa znechutene lebo už som mala fakt dosť.

David ma iba pustil a ja som si ľahla vedľa. Začali sme sa rozprávať a ja ani neviem ako som zaspala.

Ráno

„Zoey vstávaj. Haló!!" budí ma Dave.

„Čo je? Nechaj ma chcem spať." Odpovedala som a prevracala sa na druhú stranu.

„Nemala si ísť náhodou dnes do práce?"

V tom momente ako dopovedal som vyskočila z postele.

„Preboha koľko je hodín?" dúfala som že menej ako šesť keďže o šiestej mi ide autobus.

„ Hmm. Je 5:24. Vieš že ja takto skoro vstávam do práce."

„No do riti! Mám polhodinu na prípravu aj na cestu na autobus. To aby som si švihla." Ani som nedopovedala a už so lietala po byte.

Ani neviem ako som to všetko stihla. Ale bola som pripravená. Síce som nemala ani poriadne spravený make up ani vlasy. Ale vyzerala som ako tak dobre. Obliekla som si novokúpené oblečenie. Rozlúčila som sa s Davom a trielila na autobus.

Fúúú. Povedala som vodičovi kam smerujem a hľadala miesto na sedenie. Autobus bol skoro plný. Sadla som s k jednej milej pani. Bola som nesmierne vďačná, že som to stihla. Fakt by som nepotrebovala trapas. Hneď prvý deň sa ospravedlnovať, že meškám. No čo by si o mne pomysleli.

Do uší som si strčila slúchadlá ako zvyčajne. Cesta prešla celkom rýchlo a ja som sa ocitla na autobuske. Prešla som na zastávku MHD a nastúpila. Cesta k salónu mi trvala asi 10 minút. Pozrela som sa na hodinky a uvidela 6:55. Prišla som akurát. Len tak tak.

Presunula som sa k dverám a vošlo. V salóne bolo celkom ticho. Ešte tu nebol nikto zo zamestnancov. Na recepcii nikto nesedel a ani som nikoho nezahliadla. Teraz mám isť akože kam. Rozhodla som sa, že sa pôjdem poobzerať po chodbách po prípade zavolám šéfovi. Prechádzala som sa chodbami no stále tu nebol nikto. Tak som vytiahla mobil a vytočila Chrisove číslo.

Bolo počuť iba zvonenie. Po chvíli zdvihol.

Pokračovanie nabudúce :)