Skúsený zvodca

12.časť

Práve som sa zobudila. Neviem spať a nechápem prečo. Dave vedľa mňa nie je. To bude asi ten dôvod. Postavím sa z postele a odblokujem mobil. Svetlo z mobilu mi doslova oslepí oči. Je pol jednej v noci. Ja som šla spať o jedenástej, takže som toho veľa nenaspala. Zaujímalo by ma, kde je Dave. A tak sa idem poobzerať po byte, či náhodou nie je v inej izbe. V kuchyni nie je, v obývačke taktiež. Topánky ani bundu tu nemá, takže je stále niekde von. Alebo niekde neviem kde. Do baru nezvykne chodiť a mňa vôbec nenapadá, kde by mohol byť takto neskoro v noci. Dokonca vidím, že obývačke na stole je jeho mobil. A to je veľmi zvláštne, že si ho nevzal. Dúfam, že má aspoň kľúče. Nechápem, čo sa s ním deje. Celý ten už včerajšok. To ako sa správal ku mne a všetko. Ako by mu preskočilo. Nikdy v živote takto neodišiel v noci a ešte k tomu bez slova. Bojím sa oňho. Neviem vôbec, čo robiť. Asi si idem prevetrať hlavu, lebo to tu už ďalej nezvládam. Vezmem mobil, kľúče, obujem topánky a oblečiem bundu. Nevadí mi, že mám na sebe pyžamo, a že vyzerám hrozne. Veď kto ma teraz uvidí. Každý už spí a aj keby tak neuvidí nič lebo je tma. Vyjdem z bytu von. Ovalí ma veľká kosa. Je celkom chladno na to, že len začala jeseň. Ale veď čo som predsa mohla čakať o jednej v noci. A teraz dilema. Pôjdem vľavo smerom k námestiu a viac do centra mesta ale napravo smerom ku ďalším panelákom a malému parku. Pôjdem asi doprava, predsa len menšia šanca, že niekoho stretnem. Na to nemám náladu. Chcem byť úplne sama. Vonku je úplná tma. Mesiac je skoro v splne. A to je možno ďalší dôvod prečo neviem spať. Vonku nepočuť žiadne zvuky jedine niekedy započuť vietor inak je tu úplné ticho. Nikomu sa už v oknách nesvieti. Jediné čo vidno je svetlo pouličných lámp, ktoré sú aj tak na houby. Zašmátram vo vrecku, že vyberiem mobil a čo nenájdem. Našla som záchranu. Slúchadlá. Že som na to nemyslela skôr. Hudba, to je to čo mi vždy pomôže. Ona ma vie jedine ukludniť alebo mi urobiť náladu. Toto bol asi osud, že som ich tam nechala. A tak som ich vzala a strčila do mobilu. Pustila som úplne náhodnú pesničku a kráčala si v rytme hudby. Naokolo nikoho nevidno a príde mi to až trochu strašidelné. To ako vietor kolíše stromy a všetko je také tmavé. Akurát idem po chodníku v spomínanom parku. Vlastne to nie je veľmi park ale len miesto medzi panelákmi. Sú tu lavičky nejaké to ihrisko a pár stromov. Ako sa tam obzerám dookola zahliadnem nejakú osobu. Niekto tam sedí v diaľke na lavičke. Pravdepodobne to bude muž podľa jeho postavy. Stále sa k osobe približujem a uvedomujem si, že to je on. Môj Dave tam sedí na lavičke v kapucni a so sklonenou hlavou. Dám si dole slúchadlá a spolu s mobilom ich odložím do vrecka. Prídem bližšie k nemu a chytím ho za ruku. Ani sa nepohne.

„Dave, čo tu robíš?? Neseď tu v tejto zime." Povedala som mu no on nereagoval absolútne. Tak som si k nemu čupla aby som aspoň kus videla na tvár.

„Láska, čo sa s tebou deje?? Hovor prosím so mnou." povedala som mu a zdvihla mu hlavu hore aby sa mi pozrel do očí. Uvidela som, že plakal. Ani som sa nestihla spamätať a už odvrátil zrak.

„Nič mi nie je. Nechaj to tak!"

„ Neklam mi veď to vidím tak hovor už konečne." naliehala som naňho.

„ Daj mi pokoj!" skríkol na mňa a vtedy sa mi do očí nahrnula prvá slza.

Pochopila som, že ma tu nechce a tak som sa zdvihla.

„ Dobre dám. Ja som ti len chcela pomôcť, keďže ťa milujem." povedala som posledné slová a odišla som.

Mierila som rovno domov. Na tvári mi už stekalo plno sĺz a ja som so svojimi myšlienkami stále zrýchľovala. Bože načo som šla tým smerom. Mala som ísť druhým... Zrazu ma niekto zozadu chytil. Vôbec som to nečakala takže som sa zľakla. Vedela som, že to je on. Iba som sa otočila k nemu a ticho stála. Pozeral na mňa tými jeho krásnymi hnedými očami, ktoré boli červené od plaču. Bolo v nich vidno ľútosť.

„Prepáč mi láska. Nechcel som ti ublížiť. Neplač mi prosím princezná moja." Povedal a strašne silno ma objal. Naše objatie trvalo aspoň tri minúty a sršalo z neho mnoho citov. Ja som bola celý čas ticho iba som ho objímala. Odtrhol sa odo mňa vzal mi ruku a povedal: „ Láska poď ideme domov a ja ti všetko vysvetlím. A tak sme šli domov. Celú cestu bolo trápne ticho. Nikto nevydal ani hláska.

Doma sme si sadli na posteľ a Dave začal. Ja som iba počúvala.

„ No takže najprv by som sa ti chcel ospravedlniť za to moje správanie. Viem bol som hrozný už v tej nemocnici. Prepáč mi." Hodil na mňa smutný pohľad a ja som mu prikývla nech pokračuje.

„ No takže všetko je to kvôli tomu čo mi....