Skúsený zvodca

13.časť

„ No takže všetko je to kvôli tomu čo mi povedal v nemocnici." povedal veľmi smutne.

„Čo ti povedali?" sršala zo mňa zvedavosť.

„ Tak proste ja som veľmi ani nevnímal, čo sa stalo. Iba oni mi povedali, že som odpadol na ihrisku a že ma doniesli tu do nemocnice lebo ja som nevnímal. Povedali mi, že si tu so mnou a tak isto aj Richard a že čakáte vonku. Ležal som tam na lôžku a okolo mňa boli nejaké prístroje a lekári. Ďalej mi povedali, že vôbec nevedia čo mi je ale, že majú podozrenie, že to bude asi nejaký nádor alebo niečo také. Lebo, že vraj to bolo zvláštne, že som z ničoho nič odpadol a ešte k tomu ma nevedeli prebrať. Mám prísť na ďalšie vyšetrenia a odbery aby zistili, čo je to presne. No a ja som vtedy dostal úplný šok. Proste som povedal iba dobre a odišiel. K vám som bol veľmi hnusný. Proste som tomu nemohol uveriť, že by som mohol mať rakovinu, zomrieť a už ťa nikdy nevidieť" pri rozprávaní plakal a ja som ostala bez slov a iba som počúvala. „No a celý čas som nad tým rozmýšľal a nechcel som ti to povedať. Bál som sa. Nechcem aby si mi trpela. A preto som aj odišiel a bol k tebe hnusný. Prepáč mi prosím.... dohovoril a ja som tiež vyronila pár sĺz.

„Láska kľudne si mi to mohol povedať. Takto si mi omnoho viac ublížil. Kedy máš ísť na to vyšetrenie??"

„Hocikedy ale mám prísť čím skôr." povedal.

„Tak to by sme tam mali ísť už dnes ráno láska. Ale nie je to naisto, že to bude nádor však?"

„Tak nie. Ale nevedia, čo mi a môže to byť hocičo."

„Tak pokoj, nemôžeš panikáriť. Ešte nie je nič isté. Možno to bolo len z vyčerpania a oni z toho robia haló." Ukludnovala som ho no sama som mojim rečiam neverila no dúfala som v to. Nevedela by som si predstaviť, kebyže to je naozaj nádor. Čo by som bez neho robila.

„Tak ja neviem..." povedal a pritiahol sa ku mne.

„Láska poď ideme spať a zajtra tam pôjdeme. Ničoho sa neboj bude to v poriadku." Povedala som mu a dala nežnú pusu na dobrú noc.

„Dobre. Idem sa prezliecť a hneď som pri tebe v posteli." povedal a odišiel. Ja som sa zatiaľ uložila do postele. Snažila som sa nezaspať aj keď sa mi veľmi chcelo. Veď sú asi tri hodiny ráno a ja som spala možno hodinu. A zajtra sa asi roztrhnem alebo čo. Teraz sa úplne zmenila situácia a ja neviem ako to všetko stihnem, no budem sa musieť snažiť. Dave akurát prišiel ľahol si ku mne a spolu v objatí sme zaspali.

Pííííp. Píííp. Zobudil ma zvuk budíka. Bola som hrozne unavená. Je sedem hodí ráno a ja som sa skoro vôbec nevyspala. No na rozmýšľanie teraz nemám čas. Vypnem budík, vstanem z postele a rovno utekám do kúpeľne. No super. Pri pohľade do zrkadla som sa zhrozila. Pod očami mám také kruhy, že vyzerám jak zombie. Umyla som si zuby, tvár a urobila všetko potrebné. Nemám čas ani raňajkovať. Takže ešte raz pre zopakovanie. Najprv idem s Davom do nemocnice na vyšetrenia. Dúfam, že to nebude viac ako hodinka a pol. Potom idem behať po úradoch. A tam je stále veľa ľudí, takže si tam pekne dlho postojím v radoch. Ďalej by som mohlo prísť domov niečo do seba hodiť aby som neodpadla od hladu a musím si zbaliť všetky moje kozmetické pakšamenty a vydať sa za mojou zákazníčkou. Sme dohodnuté na jednu poobede. Len dúfam, že to stihnem.

„Dave vstávaj a pohni zadkom!" kričala som po ňom lebo sa ešte vyvaľoval v posteli.

„Joj ja chcem ešte spať. Nechcem opustiť moju lásku posteľ." hodil na mňa smutný výraz a popritom sa smial.

„No makaj. Za 10 minút odchádzame, lebo musím všetko stihnúť." ani som nečakala na jeho reakciu a rovno som vybehla von z izby.

Zo skrine som vytiahla prvé čo som videla a hodila to na seba. Vlasy len prečesala a nechala rozpustené. Presunula som sa ku zrkadlu a tu ma čakal ťažký boj. Moja bojová úloha je zakryť obrie kruhy pod očami a to ako vizážista by som mala vedieť dokonale. No keď som sa na nich pozrela tak som začala váhať, či to vôbec zvládnem. Kruhy som nejak zakryla, dala som si iba tenkú vrstvu make upu na to púder a nakoniec len špirálu a bordový rúž v odtieni trička, ktoré som mala na sebe. Hotovo už len nahádzať veci do kabelky a môžeme vyraziť. V nemocnici si kúpime nejaká raňajky a bude dobre. Vybehla som z izby a uvidela Dava ako sa už obúva.

„No pome pome Zoey lebo nič nestihneš a budeš mi tu plakať." podpichoval ma s vyškereným výrazom.

„Takže ty máš náladu ma ešte provokovať no veď počkaj." zasmiala som sa a šla sa obuť.

Zamkli sme byt a vyrazili na zastávku. Keďže nemáme auto tak musíme ísť MHD. Cesta trvala dobrých 10 minút a my sme museli ešte kúsok cesty pešovať k nemocnici.

„Zoey ja som hladný. Prečo sme neraňajkovali??" Dave na mňa hodil smutný výraz.

„Nie je čas tak si niečo kúpime v nemocnici. Vlastne ja si kúpim. Veď ty predsa nemôžeš jesť pred odbermi. Takže si budeš musieť počkať."

„Vidíš ešte, že ta to napadlo, lebo ja som na to nemyslel." povedal a ja som už zacítila v jeho hlase strach.

„A vieš vôbec kam máme ísť?" spýtala som sa.

„ Tam kde sme boli včera." povedal a zvyšok cesty k nemocnici sme boli ticho.

Dave vošiel do miestnosti, kde bol včera a ja som zas ostala sedieť von. Nikto nebol okolo. A mne sa zas vyskytol priestor pre myšlienky. Dúfala som, že to všetko bude v pohode. Takto som tam v strachu sedela dobrú hodinu. Dvere sa otvorili. Uvidela som Davida. A jeho výraz....

Pokračovanie nabudúce...

Ďakujem všetkým za čítania, voty a hlavne komentáre. Som rada, že môj príbeh stále čítate  atým mi robíte neskutočnú radosť. Tí čo písu to pochopia a tí čo nie verte, že je to užasný pocit keď vidíte tie čísla. Bola by som rada ak by ste vyjadrili svoj názor o komentáru. Kludne povedzte čo sa vám nepáči alebo čo by som mohla zmeniť. Vaša Pattie5 :)