Navždy zamilovaní ✔

52. kapitola

Asi o 15 minút prišiel Christián. Hodila som sa mu okolo krku.

"Si premrznutá na kosť." pošepkal mi a prehodil cez omňa jeho bundu. Chcela som namietať, ale... Bolo mi aspoň trochu teplejšie. Pomalým krokom sme sa vrátili do hotela. Cestou sme sa rozprávali o všetkom možnom. Trochu sme sa aj nasmiali. Christián, hneď vedel, že ostatní už nebudú v bare, ale na izbách. Chvíľu sme ešte pokecali a potom som išla na izbu. Otvorila som dvere a tam boli v podnapitom stave chalani, asi 4. Smrad neskutočný od všetkého, možného alkoholu. Iba som pokrútila hlavou a vyšla naspäť na chodbu. Nikde nikoho, tak som sa zošuchla na zem a vybrala mobil. Bolo už pol jednej ráno. No super. To bude zaujímavé. Na chodbe by som nespala, tak som sa prechádzala a pozerala do mobilu. Doslova som hypnotizovala hodiny, keď zrazu na jednej sa otvorili dvere, v ktorých stál Maťo.

"Čo tu robíš, o takomto čase ?" snažil sa opýtať, čo najmilšie.

"No... V mojej izbe, sú niektorí ožratí chalani, takže tam nebudem spať." odpovedala som. Mal aj Maťo nejaké to promile v krvi, ale nie až toľko ako tí na mojej izbe.

"Poď ku nám. Nebudeš spať na chodbe." ozvalo sa spoza jeho pleca. Nebol to nik iný ako Christián.

"No... Ja neviem..." začala som namietať. No... Snažila som sa namietať. Chvíľu som rozmýšľala, ale nakoniec mali pravdu. Spať na chodbe nebudem a ďalšiu izbu vybavovať nepôjdem. Nakoniec som súhlasila. Únava ma akosi prešla. Zatvorili dvere a ja som si sadla na posteľ, na ktorú ukázal Christián. Potom si každý z nich sadol, asi na tú svoju. Ticho som prerušila ja.

"Vy máte od kedy spolu izbu ?" blbšia otázka ma napadnúť asi nemohla. Iba sa pousmiali a Christián mi odpovedal.

"Nemáme. Ale v mojej sú taktiež nejaký chalani. Myslím, že to poniektorí dosť prehnali." iba som prikývla. Ľahla som na posteľ a do minúty som spala. Nevadilo mi, že v šatách a drese. Náhodou, bolo celkom pohodlné.

Ráno som sa zobudila, na to, že niekto na mňa pozerá. Vždy to ako keby zacítim. Pomaly som otvorila oči.

"Dobré ránko." pozdravili sa.

"Dobré. Ideme na raňajky ?" hneď som sa opýtala a postavila z postele. Iba prikývli a pomaly sme zišli dole po schodoch. Nevadilo mi, že možno vyzerám hrozne. Stáva sa. Vošli sme dnu, kde už boli všetci. Aspoň myslím. Nevyzerali zrovna najlepšie.

"Kde si bola včera večer a kde si spala ?" Toto boli prvé slová Paťa, hneď ako ma uvidel. Myslím, že aj on to prehnal.

"Bola som vonku. Prejsť sa. A spala som..." trochu som zaváhala, aby neurobil nejakú blbosť. "v Maťovej izbe." to som už videla, že Paťo je naštvaný.

"Aha. Dobre. Keď on, tak on." povedal rázne a na päte sa otočil. Všetci na nás pozerali. Paťo nahnevaný a ja taktiež. Fúha, ten musel mať včera poriadne v žile. A možno ani nie, ale čo ho tak napadlo pri tej izbe...

"Čo si myslíš ? Že čo ? Spávam s Maťom a hrám sa na tvoju priateľku ? Ha ? To si fakt myslíš ? Bola som na jeho izbe, lebo v tej našej ste boli ožratí vy. Nechcela som tam byť. Išla som na chodbu, ale tam by som nespala a novú izbu vybavovať nepôjdem." povedala som, až som kričala. Až na ten slovník. Ou. Chcela som použiť horší, ale... Ja som slušná, celkom. Trochu ma to zamrzelo, už som až plakala. Zopár sĺz mi stieklo po líci a potom som si sadla vedľa Christiána. Nepovedal radšej nič, a urobil aj dobre. Nahádzala som do seba raňajky a odišla naspäť do svojej izby.