Navždy zamilovaní ✔

27. kapitola

Ospravedlňujem sa, že nebola skôr. Bohužiaľ, mi chýbala inšpirácia. Tak, ale teraz už je tu. :)

Nejaké som pridala na FB a Instagram. Nebolo ich veľa. Konečne všetci prišli. Sedela som tam, pozerala do mobilu a pila vodu. Počkala som, kým sa Paťo prezlečie. Ako jeden tím sme vyšli pred štadión. So všetkými som sa rozlúčila a nastúpila do auta. Išli sme ku mne domov. Vyšli sme z auta a vybrali z kufra tašky. Položili sme ich na chodbe. Vošli sme dnu, presnejšie povedané do obývačky. Na jednom gauči Majo so Sofinkou. Na zemi Samo a Lukáš. Boli zlatí. Musela som ich odfotiť. Skoro mi to pokazil Paťo, ktorý sa chcel začať smiať. Chytil ma za ruku a ťahal do izby. Vošli sme do nej. Nezmenená.

"Sisa. Milujem ťa. Mám preto pre teba ešte jedno menšie prekvapenie. Obleč si niečo pohodlné a pekné. Počkám ťa dole ?"

"Aj ja teba milujem, ty môj hokejista, ktorý odbil Danku. A ty by si mohol niečo vybrať, keď tu nemám nič."

"Nič ? Nerob si ani srandu."

"No nemám tu nič. Nehovor, že si mi nič nezobral, keď si vedel, že pôjdeme tu. Vidíš, keby si mi povedal, mala by som tu určite niečo."

"Tak, môže byť toto ?" opýtal sa a podal mi môj vak. Pozrela som do neho. Boli tam čierne legíny, tričko s krátkym rukávom, mikina, bunda a topánky.

"Paťo. Ďakujem. Ja som vedela, že niečo budeš mať."

"A kde ťa počkám ?"

"Môžeš aj tu, aj dole. Ale ako chceš."

"Tak, počkám dole." povedal a vyšiel z izby. Vybrala som si veci z vaku a obliekla si ich. "Ako to vedel, že to je pre mňa najpohodlnejšie ?" pýtala som sa samej seba. Bola som hotová. Zišla som dole. V kuchyni bolo počuť hlasy, tak som tam išla. Za stolom sedel Paťo, Samo a Lukáš.

"Čaute. Kde je Majo a Sofi ?" to boli moje prvé slová, keď som si sadla vedľa nich. Nič nepovedali, iba ukázali na obývačku. Paťo ma chytil za ruku a tam ma viedol. Čudovala som sa, ale hneď som pochopila. Sofi mala položenú hlavu na Majovej ruke. Zlatučké. Nad tým som sa iba pousmiala. Išli sme na chodbu, lebo sme ich nechceli zobudiť.

"Ideme ?" opýtal sa ma Paťo.

"Kam ideme ? Prosím povedz, neznášam prekvapenia."

"Tak dobre. Do Maxi. Vieš čo to je, či ?"

"Jasné, že viem. Idú aj chalani ?"

"Noo... Keď chceš."

"Super. Tak idú. Mám ešte jeden nápad. Čo keby sme išli aj ku Aréne ? Je tam klzisko. Sofi, tam chcela vždy ísť."

"Dobre, môžme aj tam. Len má tu korčule ?"

"Má. Ešte minule čo tu bola, si ich zabudla. Sú v mojej izbe. Idem po ne. Choď oznámiť chalanom a Sofi, že ideme. Okey ?" opýtala som sa. Paťo prikývol a ja som išla po korčule. Boli tam, kde som si myslela. Zišla som dole a všetci už stáli pred dverami. "Aký rýchly." pomyslela som si. Obula som sa a išli sme. Jasné, že s dvoma autami. Keďže Majo so Samom to tu nepoznajú išla som s nimi. Lepšie povedané, dali mi auto a ja som to odšoférovala. Dohodli sme sa, že najskôr pôjdeme do Maxi. Pochodili sme zopár obchodov. Všetci spolu. To vyzeralo. Paťo niečo nakúpil Sofi, aj keď som nebola 3-krát z toho nadšená. Nevadí. Chalani niekde išli aj so Sofi, že niečo musia vybaviť, či čo. Nevedela som kde ísť, tak som sa rozhodla, že pôjdem na zákusok. Sedím tu už asi 15- minút a ich nikde. Viem, keď niečo vybavujú trvá to dlhšie, ale dobre vedia, že nie som človek, ktorý dlho vydrží na jednom mieste. Rozhodla som sa im zavolať.... O chvíľu majú prísť, tak som zvedavá, čo boli vybaviť, či čo.

Možno sa bude zdať, chvíľu príbeh nudný, ale sľubujem, že neskôr bude lepší. :)