Navždy zamilovaní ✔

39. kapitola

Až teraz som si všimla, že je tam aj Réwy. Trochu som bola prekvapená, ale potom mi to pomaly začalo dochádzať. No najviac som bola šokovaná, že je kapitán. Fakt, že úspech. Išla som za ním.

"Čauko, pán kapitán." 

"Ou. Ahoj, Sis. Nečakal som ťa tu. Nový hráč v tíme ?" opýtal sa a začal sa smiať.

"Nie, nie. Iba fanúšik. Zatiaľ."

"Tak, ako sa ti darí v Poprade ?" opýtal sa a pohľadom ukázal na Paťa. Pozeral na nás. Ou.

"Tak, dá sa. Rodné mesto." odpovedala som a usmiala sa. Ešte chvíľu sme pokecali a potom konečne pristálo lietadlo. Nastúpili sme na palubu. Ja som spomalený film, takže mne už ostalo iba voľné miesto. Aspoň, že bol Denis (Godla) tak dobrý, že sa so mnou vymenil a ja som mohla byť pri Paťovi. Aj tak, všetci sa presúvali. Raz tu, raz tam. Och. Pomaly mi to začalo liesť na nervy. Chvíľu som s nimi pokecala a potom som vybrala slúchadlá a mobil. Počúvala som rôzne pesničky. Niektorí mi niečo hovorili, ale keď máte slúchadlá na ušiach nepočujete skoro nič. Na všetko som odpovedala- uhm. Raz si všimli, že ich nevnímam, tak si začali zo mňa robiť srandu, takže tak rýchlo ako som začala počúvať, tak rýchlo som aj skončila. A urobila som dobre. Nasmiala som sa ako... Super partia. Bude to ešte zaujímavé s nimi. Nechcem si ich predstaviť, keby sa dostali až tak vysoko, že budú bojovať o medaily. Let trval fakt dlho. Na chvíľu som si aj zdriemla, ale nebola som jediná. Keď som sa zobudila, vedľa mňa sedel Christián. Počkať ! Veď ešte predtým tam sedel Paťo. Kde zmizol ?

"Kde je Paťo ?" opýtala som sa prekvapene. Christián sa zasmial, asi na mojom výrazy tváre.

"Neboj sa. Chcel sa vymeniť. Dva rady za nami." odpovedal mi a ja som sa otočila. Nikoho okrem Paťa som nespoznala. Nevadí.

"Aha. A fakt ti ďakujem, že si sa dal na toto." vyčarovala som nejaký úsmev. Obzrela som sa aj okolo seba. Všetci v pohodovej nálade.

"Nemáš za čo. Prečo by som nepomohol keď môžem ?" opýtal sa so smiechom. Nič som k tomu nepovedala. Nastalo ticho. Vybrala som mobil a naťukala heslo. Fakt je ťažké. :D O chvíľu na to prišiel za mnou Paťo, či mu požičiam môj mobil, že mi on dá svoj. Nechcela som, ale čo neurobím pre neho ? Podala som mu svoj a on jeho. Pobozkal ma a  vrátil sa naspäť. Potom som si uvedomila, že neviem jeho heslo. Jasné, že svoj som nechala odomknutý. Och, joj. Či sa mi chcelo či nie, musela som ísť zas za ním. Bol to síce trapas, a kúsok som sa aj hanbila, ale musela som.

"Heslo." povedala som drzo. Všetci si ma premerali pohľadom. Pozrili na mňa a potom na Paťa. A zas.

"Mhe... Nedám, nepoviem." povedal a začal sa smiať. Jasné, museli sa pridať aj ostatný. Stiahol ma na jeho stehná a ja som nahodila urazený výraz. Vedela som, že mám to brať za srandu, ale aj tak.

"Paťko. Daj mi heslo." pozrela som na neho pohľadom, ako keď malé dieťa chce od rodičov, aby mu niečo kúpili. Iba sa pousmial. Zobrala som si svoj mobil a zablokovala ho. Zablokovaný som mu ho podala a usmiala sa.

"Meno a dátum narodenia, človeka, ktorého milujem." pošepkal mi do ucha a ja som urobila to isté.

"Priezvisko a číslo dresu, ktorého zbožňuje Daniela." nad tým ako som sa vyjadrila sa usmial a ja tiež. Pobozkala som ho, za čo sme si zaslúžili óóó. Spokojná som sa vrátila na svoje miesto. Teraz tam pre zmenu sedel Maťo a Denis.

"Tak čo ? Vybojovala si heslo ?" opýtal sa ma Denis a ja som prikývla. Dali sme spoločnú selfie a potom aj s ostatnými. No, tá TOP bola s Robom (Lantoši). Proste ten výraz tváre, BEST.

/Ľudia, prepáčte. Tie MS som si neuvedomila, že nemôžu byť. Prepáčte a dúfam, že to nevadí až tak. Meniť sa mi to nechce. :D Dúfam, že sa aspoň kúsok tieto nepodarené kapitoly páčili./