Navždy zamilovaní ✔

34. kapitola

"Paťo je vybavený. Ide na MS. Nejako veľmi som ho nemusel presviedčať. Zopár povzbudivých slov a bolo to. Ak budeš ešte niečo potrebovať zavolaj." keď som ho dočítala bola som rada. Rozhodla som sa mu zavolať. Viem bolo trochu viac hodín, ale no. Zdvihol to. Dohodli sme sa ako to urobíme a všetko okolo toho. Je pravda, že máme ešte čas, ale aj tak... No super. Veď v sobotu je ešte tá svadba. Úplne som zabudla. No, nič to porieším zajtra. Iba som privrela oči a hneď som zaspala so šťastným pocitom, že Paťo ide.

Po dlhšej dobe som zas vstala o siedmej. Menšia zmena plánu. Po Sofi, majú prísť rodičia dnes okolo štvrtej. Potichu som vstala z postele, aby som nezobudila Paťa. Nepodarilo sa mi, lebo sa aj tak zobudil. Odišla som do kúpeľne. Urobila rannú hygienu a jemný make- up. Lepšie povedané, iba špirála. Vošla som do izby a vybrala nejaké oblečenie. Legíny, tielko, sveter. Nič, prehnané. Zišla som do kuchyne, kde nám Paťo pripravil raňajky. Pobozkali sme sa a zasadli k stolu. Spoločne sme sa najedli a dohodli sa, že ostane pri Sofi, kým ja budem v škole. Vraj jej vymyslí nejaký program, tak som zvedavá. Mal by si ísť ešte po nejaké veci, keďže bude bývať pri mne. Chcel ma odviesť do školy, ale ja som bola proti. Ranná prechádzka mi pomôže. Obliekla som si kabátik a obula čižmy. Neznášam opätky, ale tie čižmy sa mi strašne páčili. Nejako to prežijem. Vyšla som z domu a išla do školy.

Nejako som vytrpela tie hodiny. Dnes som mala malý prúser. Na jednej hodine som sa hrala na mobile. No, nie že hrala, ale písala si s Paťom. Jasné, že to učiteľka videla. Začala po mne kričať, že ako si to predstavujem a všetko. Mobil mi chcela zobrať, ale ja som to vyriešila. Opýtala som sa, že keby som vedela pokračovať v tom čo hovorila, či by mi ho nechala. Súhlasila. Všetko som povedala správne. Normálne, že neverila tak ako aj ostatný. Mala som jedno šťastie, že v Bystrici sme to mali. Mobil mi nechala. Fúú. Posledná hodina bola anglina. Celkom ma bavila. Čo sa nestáva často. Skončila hodina a ja som išla si obliesť kabát a čižmy. Pipla mi SMSka.

"Čau, láska. Nie sme doma, ale na štadióne. Tréning. Tak keď chceš príď. Milujem ťa. Pa. :D" prečítala som si potichu. Takže som sa vybrala na štadión. Prešla som zopár ulíc a už som bola pred štadión. Vošla som dnu a išla som smerom k ľadovej ploche, lebo tam bolo počuť hlasy. Tréning sa už začal. Hneď som zbadala Sofi, na striedačke a pri nej bol Paťo. Pozdravila som sa a pobozkala Paťa. Ozvalo sa óóó, ale nevšímala som si to. Sadla som si vedľa Sofi.

"Tak čo. Páči sa ?" opýtala som sa jej. Iba prikývla. Fakt bola nenápadná. Nepozerala na tréning, ale na Paťa. Nad tým som sa pousmiala. Myslím, že si to všimol aj Paťo, ale nič nepovedal. Tréning sa skončil a všetci odišli do šatne. Ja so Sofi sme išli pred štadión, počkať Paťa. Začal mi zvoniť mobil. Bola to Sofi mamka.

"Ahoj, Sisa. Kde ste ?" ozval sa hlas z mobila.

"Ahoj. Pred zimným štadiónom." odpovedala som a pozrela na Sofi.

"Dobre, tak prídeme po Sofi. Ahoj." 

"Dobre, ahoj." povedala som a zrušila hovor. O chvíľu prišli rodičia Sofi, že idú. Prehodili sme pár slov. No, ona sa chcela rozlúčiť s Paťom. Tak ho počkali. Celkom rýchlo prišiel. Zoznámila som ich a Sofi sa s ním rozlúčila. Normálne, že sa až rozplakala. Bohužiaľ už museli ísť. Paťo jej ešte zakýval a odišli. My sme nasadli do auta a išli domov.

"Prídeš dnes na zápas ?" opýtal sa hneď ako sme vošli dnu.

"Neviem. Máme zajtra písať písomku. A s kým hráte ?" bola som prekvapená z toho čo mi povedal. Nejako mi to uniklo v poslednej dobe.

"Aha. No s Nitrou."

"Nie ! To je prekliate! Prečo práve dnes Nitra! Och!" povedala som smutne a trochu aj nahnevane. Paťo sa začal zo mňa smiať. Vošli sme dnu a niečo si dali pod zub. Bol najvyšší čas, aby išiel Paťo, zas na štadión. Neviem na čo to bolo dobre, že išiel na tú polhoďku tu. Nevadí. 

"Tak ja idem. Drž palce. Pa, láska." povedal a pobozkal ma. Išla som ho vykopnúť (:D) z domu, už keď nič iné.

"Jasné, že budem držať palce, láska. Nezraň sa. Pa." povedala som mu a vošla do izby. Medzi tým som si všimla, že má už pri mne, doma, nejaké tie veci. Ten je rýchly. Odišiel a ja som sa dala do toho učenia. Jasné, že mi to nešlo, lebo som rozmýšľala nad hokejom. Potom ma niečo napadlo...